Stretneme sa o rok

Kapitola 3. - Nemehlo (Naďa)

2011 (Naďa)

„To nemyslíš vážne?" vyvalil oči Peter, keď uvidel Nadinu cestovnú tašku. „Ak si niekoho zabila a chceš sa zbaviť tela, tak to urob tu a nemusíš ho ťahať na festival."

„Ha, ha, s tvojím humorom by si nemal brigádovať v supermarkete, ale v nejakej komickej show," odsekla Naďa a snažila sa naložiť obrovskú tašku do kufra auta. „Možno by si si tam konečne našiel aj frajerku, pretože len nejaká baba so zvráteným humorom by chodila s tebou."

„Sklapni, lebo ti v noci v stane ostriháme vlasy," drgol do nej ramenom Paľo, ale pomohol jej.

„Dávajte si pozor," naklonil sa otec k okienku.

„Hlavne dávajte pozor na sestru," prikazovala mama. Rukou si nervózne šmátrala po krku, po ktorom jej tiekol pot. Predpoveď počasia neklamala, naozaj to vyzeralo na tropické horúčavy.

Konečne vyrazili. Naďa si opierala hlavu o sedadlo a vystrkovala ruku cez okienko, aby sa trochu schladila.

„Nemôžeš preladiť stanicu na niečo normálne?" zafrflala, keď už nemohla počúvať techno.

Chalani ju ignorovali a ešte zvýšili hlasitosť. Rozčúlila sa, prestrčila sa pomedzi predné sedadlá a snažila sa dočiahnuť na rádio.

„Prestaň, lebo si to môžeš odšoférovať sama," capol jej po ruke Peter za volantom.

„Kedykoľvek," odula sa.

„Fajn." Peter zdvihol ruky nad hlavu a auto začalo ťahať doprava.

„Šibe ti?" zľakla sa, ale Paľo chytil volant a dvojčatá sa rehotali ako blázni.

Naďa sa nahnevane oprela o zadné sedadlo. Bola naštvaná, pretože toto jej robili vždy. Zakaždým ťahali za spoločný povraz, kým ona bola na opačnom konci.

„Toto poviem našim," založila si ruky na hrudi.

„Nepovieš, lebo inak my povieme, že ste raz s Martou potiahli ocinovi cigarety a skúšali ich fajčiť v kúpeľni."

Naďa zúžila oči a keby sa nebála, že Peter zase vyvedie za volantom nejakú volovinu, ovalila by ho telefónom po hlave. Faktom je, že so sesternicou Martou raz naozaj skúšali fajčiť. Ešte na základnej škole. Obidvom bolo potom zle a preháňalo ich. Dvojčatá ich načapali a odvtedy to na ňu neustále vyťahovali.

Zvyšok cesty mlčala. Z príručnej taštičky vytiahla program festivalu. Doma na ňom zakrúžkovala všetko, čo chcela vidieť. Tak veľmi sa tešila, že ju o chvíľu prešiel aj hnev na dvojčatá. Čo na tom? Hlavne, že ide na festival.

V areáli už bolo plno. Zastala a rozhliadla sa okolo. Všade prúdili ľudia, ozývala sa hudba, a pritom ešte ani nezačali koncerty. Na trávnatej ploche vyrastali stovky stanov, oproti nim sa ťahali šíky stánkov s občerstvením, mobilné toalety, videla cisternu s vodou a rady kohútikov. Vnútri sa celá triasla od radosti a vzrušenia. Prvý raz bola na festivale, o ktorom zatiaľ vždy len počúvala od ostatných. Stačil jeden nádych a jeden pohľad, a milovala to tu.

„Pohni sa, inak to nepostavíme ani do rána," ukázal Peťo na veľké hebedo, ktoré bol ich kempingový stan. Naďa schmatla tašku a chcela sa rozbehnúť za nimi, lenže kabela sa nepohla zo zeme.

„Dopekla," zahrešila a pokúsila sa vyhodiť si ju na plece. Keď sa poriadne napriahla, aby ju dostala do vzduchu, spoza nej sa ozval výkrik.

„Nemôžeš dávať pozor? Skoro si mi odrazila hlavu."

Taška s buchotom dopadla na zem a Naďa sa obrátila. Nevšimla si, že za ňou stojí jeden z tých brigádnikov, ktorí majú na chrbte pripevnený sud s pivom a v ruke hadicu na čapovanie.

„Prepáč," usmiala sa a inštinktívne si rukou prikryla ústa, aby sa jej strojček neleskol na slnku. Chalan s pivom nebol veľmi vysoký, ale mal blond vlasy v cope, čo sa jej veľmi páčilo. Práve prechádzala reggae-funkovým obdobím, sama mala na hlave hrubý vrkoč farebných dredov, nad ktorým mama len nešťastne krútila hlavou a otec tvrdil, že z toho vyrastie.

„Kúpiš aspoň pivo?" opýtal sa brigádnik a zotrel si pot z čela. Asi tadeto behal už nejaký čas, pretože pokožka na tvári chytila ružový nádych a biele tričko s logom pivovaru sa mu lepilo na hrudník a chrbát. Bol štíhly a šľachovitý, ten typ, ktorý je dosť silný, hoci na to nevyzerá.

„Vďaka, nepijem," pokrútila hlavou.

Chalan pokrčil plecami.

„Ako chceš, ale nebudúce skontroluj, či za tebou niekto nestojí. Ten batoh je smrtiaca zbraň," ukázal na neho hadicou od piva a odkráčal opačným smerom.

„To mieniš takto zdržiavať celý víkend?" schmatol ju niekto za rameno.

„Nevedela som ju odniesť," kývla hlavou k taške.

Peťo si pošúchal koreň nosa, obrátil oči k nebu, ale predsa len zdvihol batoh a postrčil Naďu k trávniku, kde Paľo začínal stavať obludný stan.

---

Rozbieha sa to pomaly, ale veď ma už poznáte... veľmi sa nehrniem do príbehov, kde si hrdina a hrdinka hneď navzájom padnú do náručia :-)Dobré ráno všetkým :-)