Stretneme sa o rok

Kapitola 31. - Uvedomenie (Naďa)

2015 (Naďa)

(...Naďa len prikývla. Bála sa, že všetko začínalo vyzerať tak dobre, že niečo sa opäť muselo pokaziť.)

Aj sa pokazilo. Daniel ju pozval do kina. Sedeli vedľa seba, jedli pukance z jedného vrecka. Daniel sa k nej trochu naklonil, zachytila jeho kolínsku. Potom ju čosi pošteklilo na kolene. Jeho ruka. Otočená dlaňou hore. Daniel zrejme chcel, aby ho chytila. Keď to urobila, v tom momente vedela, že toto je ono. To, čo sa malo nevyhnutne pokaziť. Jej trest za Martina. Za to, čo urobila Gregorovi.

Držal ju za ruku, ale nebolo jej to príjemné. Neustále žmolil prstami, snažil sa ju hladkať, nechtom ukazováka jej podoberal necht na jej prste. Iritovalo ju to tak strašne, až dostala chuť postaviť sa v preplnenom kine a kričať tak silno, až by jej vybuchla hlava.

„Si v poriadku?" opýtal sa jej, keď videl, že sa jej lesknú oči.

„To len ten film."

Zatváril sa nechápavo. Asi preto, lebo na plátne sa práve vesmírne monštrá zabíjali atómovými delami. Nič, čo by rozcitlivelo dievčenskú dušu. Vytiahla si ruku z jeho dlane pod zámienkou, že si potrebuje vyloviť z kabelky vreckovku. Daniel nebol hlúpy, druhý raz sa ju už nepokúsil chytiť.

Po filme ju pozval na zmrzlinu.

„Prepáč, Daniel, si strašne milý a všetko," koktala a červenala sa, ale tentoraz nie preto, že by sa hanbila v jeho prítomnosti, ale preto, lebo jej to bolo trápne, „ale asi pôjdem radšej domov."

Daniel zamyslene prikývol.

„A keby sme išli len ako kamaráti? Aspoň by si mi mohla vysvetliť, čo sa vlastne stalo. Myslel som, že sa ti celkom páčim."

Dlhovala mu vysvetlenie, bol k nej dobrý, pomohol jej, a čo urobila ona?

Sadli si do cukrárne a Naďa nešťastne miešala zmrzlinu, ktorá sa jej topila v pohári.

„Je mi to ľúto," zízala na stôl, pretože sa neodvážila pozrieť na neho. „Aj ja som si myslela, že sa mi páčiš, ale nefunguje to."

„Čo nefunguje? Veď doteraz bolo všetko fajn. Vždy sme sa mali o čom rozprávať."

„Lenže to sme boli len kamaráti. Vieš, bolo to niečo ako fantázia, predstava, že by si ma niekam pozval. Ale keď si ma chytil za ruku... jednoducho to nie je ono. Nedokážem ti to vysvetliť, ale proste to tak cítim. Držal si ma za ruku a ja som len dúfala, že sa ma nepokúsiš pobozkať."

Zase jej bolo do plaču.

Daniel sa trochu odtiahol.

„Prepáč, že sa ťa to pýtam takto otvorene, ale... si na dievčatá?"

Aj cez slzy sa zasmiala.

„Nie, ani náhodou. Ale minulý rok som mala dosť zlý rozchod, možno je to tým."

„Stále myslíš na svojho bývalého?"

Nadýchla sa a konečne povedala pravdu, ktorú si dlho nechcela priznať ani sama pred sebou.

„Nie, vôbec. Ale pravda je, že myslím na niekoho iného."

„Prečo si mi to nepovedala skôr?"

„Pretože som sa snažila klamať sama seba. Aj tak je mi to k ničomu, chodí s niekým iným."

„To ma mrzí."

Len mykla plecom.

„Stávajú sa aj horšie veci."

Daniel si zastrčil za ucho blonďavý prameň. Bol taký roztomilý. Prečo nič necítila?

„Takže nemá zmysel, aby som ťa ešte niekam pozýval? Nechceš to aspoň skúsiť?"

Rýchlo zavrtela hlavou.

„A ten chalan, ktorý sa ti páči... povedala si mu to?"

„Nie. Mali sme spolu dosť šancí, nikdy to nevyšlo. Možno si jednoducho nie sme súdení."

„Ako to zvládaš? Myslím to, že sa ti páči a ty ho vídaš s inou?"

„Je to pre mňa o to jednoduchšie, že sa nevídame. Len si píšeme a stretávame sa raz za rok na festivale. Ale s ním bolo všetko iné. Až teraz mi to dochádza." Trochu trpko sa usmiala. „Príliš neskoro."

„Uvidíte sa aj tento rok?"

„Asi áno. Obaja máme lístky na festival. Ale on ide s frajerkou."

„A ty?"

„Som dohodnutá, že sa tam s nimi stretnem. Budeme mať stany vedľa seba," vystrúhala grimasu.

„Ak chceš, môžeš sa rozložiť vedľa nás. Idem s kamošmi a pár ľuďmi z vysokej."

„Nie, bolo by to hlúpe."

„Ako chceš, pokojne si to rozmysli."

„Vďaka."

Nedovolila mu ani, aby zaplatil za zmrzlinu. Domov išiel každý sám.