The House of Goodness ✔

prologue

Media: Anthony Gold

Prologue

15.10.1985

Bolo to policajné auto, čo presvišťalo ulicou. Tváre ľudí na ulici sa otáčali za zvukom motora a čudovali sa, čo dohnalo členov malého mestského policajného zboru k tomu, aby sa ako šialenci ponáhľali smerom k lesu. Auto sa hnalo Moonecrolom, akoby od toho snáď závisel život. A možno to tak i naozaj bolo.

Za volantom sedel mladý bielovlasý muž. Jeho tmavovlasý kolega Josh Collins ho opakovane upozorňoval o prekročení rýchlosti. Muž menom Justin Parker ho nevnímal. Nepočul nič okrem sirén, ktoré sa ozývali mestom. Modré oči mal upreté na cestu vedúcu do lesa. Rukami pevne zvieral volant. Na perách mu pohrával víťazoslávny úsmev.

Konečne! Konečne som sa dočkal!

Keď pred dvoma rokmi zmizol Robert Richards, bol jedným z dobrovoľníkov, ktorí ho šli hľadať do lesa, ktorý každý a jeden Moonecrolčan nenazval inak ako prekliaty. Robert sa však nikdy nenašiel a od toho dňa bol vstup do lesa zakázaný a nikto tam nevkročil.

Až do dnešného dňa.

Ďalšie zmiznutie. Rovnako bez stopy, ako predtým. Justin Parker sa nemohol dočkať, kedy sa opäť dostane medzi temné stromy a všetkým ukáže, že sa vtedy nemýlil. Robert a to dievča museli v lese zanechať nejakú stopu. Museli. On po nich bude pátrať a každou stopou, ktorú nájde, bude mávať pod nosom šerifa, aby upútal pozornosť na svoju pravdu.

„Chceš nás snáď zabiť?!" ziapol naňho Josh Collins. „To sa až tak nemôžeš dočkať, kým vojdeš na to prekliate miesto? Ľudia tam bez vysvetlenia miznú už niekoľko storočí a ty sa tam ženieš, akoby si šiel na vytúženú dovolenku, dofrasa!"

„Nechápeš to?" Justin Parker nedokázal ovládať nadšenie vo svojom hlase. „Niekoľko rokov bol pokoj, nezmizla ani živá duša a zrazu," navodil dramatickú pauzu a vletel do deväťdesiatstupňovej zákruty, „zmiznú v relatívne krátkom čase za sebou dve osoby," dokončil, keď sa dostal na rovnú cestu. „To nie je náhoda, pamätaj na moje slová, Collins," pichol ukazovákom do vzduchu, aby zdôraznil svoje slová.

„Pamätaj na moje slová," zopakoval potichu a nechal nadšenie vo svojom vnútri bublať.

ѦѦѦ

Na ulici Spring Street, po ktorej presvišťal Justin Parker s Joshom Collisom, stál dom, ktorý by vyhral cenu za najviac zanedbaný trávnik. Dvaja jedenásťroční tmavovlasí chlapci absolútne nedbali na to, ako vyzerá tráva, na ktorej si po dokončení úloh rozložili deku. Zaujímala ich iba mapa medzi nimi a ich kamarátka Sarah.

„Parker," zamrmlal nižší z nich. Volal sa Aaron a nemal pocit, že by sa z Justina Parkera stal lepší a zodpovednejší človek po tom, čo si na hruď pripol policajný odznak. Keď sa s Michaelom stavil, že Parker bude zneužívať svoje právomoci policajta, vyhral.

„Smerujú k lesu," spozornel Michael. „Myslel som si, že pôjdu až zajtra."

„Nepáči sa mi to," povedal úprimne a podoprel si bacuľatú tvár rukou. Zapozeral sa na mapu pred sebou rovnako uprene, ako sa Justin Parker v aute pozeral na cestu. Akoby tam mohlo byť skryté niečo, čo ostatní nevideli. „Mal som zlý pocit už vtedy, keď mame ráno volala pani Clareová. Pýtali sa ma, či neviem, kde je Sarah."

„Našim tiež volala. Ktovie, koľkokrát povedala to chlapčisko od Winstonovcov predtým, ako vytočila číslo?" dodal zamyslene. Nebral si to osobne. Vedel, že pani Clareová ho nemala rada, pretože jej dcéru vraj kŕmil fantazmagóriami. Bol si vedomý toho, že väčšina ľudí ho mala za čudáka. A vôbec mu to nevadilo.