Alex ho omráčil a jeho telo nechal dopadnúť na zem. Strhol mu náušnicu z pravého ucha a rozbehol sa k bezvládnej Rose. Začala sa preberať, no bola príliš zoslabnutá. Alex si zakusol do svojho zápästia, tesákmi sa dostal pod kožu a krv mu začala po pramienkoch stekať na dlážku. Priložil zápästie k Roseinym perám, druhou rukou jej jemne pootvoril ústa a nechal prúd vtiecť priamo do hrdla. Rose sa začala inštinktívne brániť, ale keď sa jej ústa plnili, musela začať prehĺtať. Otvorila oči a začala vykašliavať červenú tekutinu.
,,Neboj sa, viem, že to nie je ako sladká malinovka, ale zvykneš si." Keď som sa konečne prebrala a otvorila oči, videla som Alexovi na tvári široký úsmev. Bola som zmätená, no sila sa mi postupne vraciala. Posadila som sa. Vedľa ležala stále moja mama. Bola bledá, na dotyk celá ľadová. Vyronila som prvú slzu a ostatné ju nasledovali. Chytila ma panika.
,,Je mi to ľúto." Pošepol zahanbene a stisol mi pevne rameno. Už som sa slzám nedokázala viac brániť. Začala som kričať, triasť jej nevládnym telom, no mama sa už nepohla.
Ranné slnečné ľúče sa snažili dobýjať dnu cez zastreté závesy. Alex sa zodvihol a podišiel k oknu. Na jednej strane odostrel kus dostačujúci na osvetlenie miestnosti. Prenikajúce lúče obkreslovali miesto, kde ležal jeho stále omráčený brat. Svetlo preniklo po jeho ruke, ktorá v okamihu vzbĺkla a on sa v momente mykol a cúvol smerom vzad do tieňa. Stála som na nohách, keď mi šepol aby som sa pohla smerom k nemu.
„Slnečné lúče ho zastavia, keďže nemá amulet, ale nie na dlho. Musíme ísť." Schytil ma za ruku a kráčal so mnou smerom z domu. Rozbehli sme sa po úzkom chodníku a namierili sme si to k lesom. Na okraji, kde sa strácal chodník v húšti stromov ma vzal Alex na chrbát a svojimi rýchlymi pohybmi nás premiestnil k opustenej, schátralej chalúpke. Položil ma na zem.
,,Je to len kúzlo aby sme nevzbudzovali zbytočne veľkú pozornosť. Poď za mnou." Nasledovala som ho smerom dnu. Keď sme však prišli ku vchodu, zmizla a začala sa objavovať brána rovno pred mojími očami. V nemom úžase som sledovala ako sa mi pred očami zhmotňoval dom, nie, vila!
Bola obrovská v porovnaní s naším domom. Tmavozelenej farby s jemným bielym lemom, krorý ladil s oplotením. Vošli sme za bránu do dvora, kde sa rozprestierala pravideľne upravovaná záhrada, posiata rôznofarebnými kvetmi. Prechádzali sme po kamenistej cestičke, ktorá viedla rovno ku hlavnému vchodu. Alex sa neunúval klopaním a vošiel priamo dnu. Nasledovala som ho.
,,Odvediem ťa do mojej izby, kde ma počkáš. Musím si niečo zariadiť a hneď som pri tebe. Potom sa porozprávame." Vyhŕkol na mňa nie príliš príjemným tónom.
,,V poriadku, ale ponáhľaj sa prosím." S bolesťou v hlase a ešte stále vystrašeným tónom som nemala síl odporovať mu.
,,Pre tvoje vlastné dobro nevychádzaj z izby." Vzal si niečo z písacieho stolíka a odišiel.
Ostala som v miestnosti, ktorá pripomínala skôr nemocničné prostredie ako útulný domov úplne sama. Celá izba mala chladné, biele steny, nábytok v jednotnej farbe a ani náznak po kvetoch či dekoráciach. Oproti vchodovým dverám bolo okno a pod ním písací stôl. Na pravej strane manželská posteľ, nočný stolík a na protiľahlej stene vstavaná skriňa s jednými dverami do ďalšej miestnosti. Predpokladala som, že budú viesť do kúpeľne.
Bez váhania som vošla dnu. Nemýlila som sa. Miestnosť bola sfarbená do svetložltej, ale aj napriek tomu pôsobila chladne, priam depresívne. Prešla som k umývadlu a pustila vodu. Opláchla som si tvár a zahľadela sa na svoj unavený odraz v zrkadle. Prehrabla som si rukou rozstrapatené vlasy a zopla ich do drdolu. Pomaly som sa začala vyzliekať. Prehodila som oblečenie cez skrinku vedľa sprchového kúta a vošla dnu. Nechala som na seba padať horúcu vodu, natiahla som sa po sprchový gél, ktorý som našla, namydlila sa a opláchla. Zabalila som sa do uteráku a prešla do vedľajšej miestnosti. Usadila som sa na posteľ. Začali sa mi zatvárať od únavy oči. Opretá o čelo postele som sa poddala spánku.
,,Varoval som ho! Nemal tam chodiť a už vôbec nie ublížiť jej! Na to ešte doplatí!" vytrhol ma zo spánku krik prichádzajúci z chodby. Otvorila som oči a sledovala som ako vchádzal Alex dnu. Mal na tvári unavený pohľad no aj napriek tomu mu z očí chŕlil hnev.
,,Nechcel som ťa zobudiť, prepáč." Prisadol si ku mne na posteľ.
,,Len som na chvíľu zatvorila oči."
,,Hodím si sprchu a hneď som späť. Mimochodom, ak potrebuješ niečo na seba, pozri sa čo nájdeš v skrini. Niečo ti určite bude. Alebo ti vyhovuje spávať v osuške?" uškrnul sa a ja som v okamihu očervenela v tvári.
,,Ďakujem." Zodvihla som sa, otvorila skriňu a hľadala niečo na seba. Zvolila som jeho modré dlhé tričko, ale tepláky či nohavice na mne plávali. Čakala som kým sa dosprchuje, aby som si mohla vziať svoje veci z kúpeľne. Otvorili sa dvere a on tam stál polonahý iba s omotaným uterákom okolo pásu. Pohľad na jeho telo mi rozbúchalo srdce. Preglgla som.
,,Je tu niečo zaujímavé?" vedel presne, čo mi prešlo hlavou a neodpustil si ďalší úškrn.
,,Ja...nie...len...potrebujem do kúpeľne." Koktala som ako trinásťročná pubertiačka. Vbehla som dnu a zatvorila za sebou dvere. Prevesila som uterák cez radiátor a natiahla si na seba legíny, jediné, čo tu mám.
,,Vieš, potrebovala by som ísť domov. Nemám tu veci a musím sa ozvať otcovi a..." pri spomienke na mamu mi vyhŕkla slza. Nedopovedala som.
Alex vošiel bez zaklopania dnu. Podišiel ku mne a privinul si ma do náručia.
,,Ja viem, ako sa cítiš a mrzí ma to, ale domov sa vrátiť nemôžeš. Hľadajú ťa a iba tu si v bezpečí. Iba tu ťa dokážem uchrániť. S tvojím otcom som hovoril a vie, že si v poriadku a pre veci ti niekoho pošlem alebo ti zoženieme všetko, čo budeš potrebovať. Sľúbil som to tvojej mame, že sa o teba postarám a sľub aj dodržím."
Po jeho slovách som sa neudržala a rozplakala sa ešte viac. Nezmohla som sa ani na slovo.
DU LIEST GERADE
Tajomstvo modrej ruže
Vampirgeschichten"Ak by sa tak nestalo, pohltilo by ťa to už navždy. Aj preto máš teraz možnosť voľby. Je čas, dieťa." Začala sa vzdialovať a ja som tušila, že čas pomaly vypršal. Lákalo ma ísť za ňou, to uvoľnenie a pokoj. Lenže, zahľadela som sa na seba, spiacu na...
