Bola to kniha, veľmi stará a na obale bol vyrezaný symbol ruže.
"Čo s tým všetci majú?"pomyslela som si.
Priložila som k nej ruku, že si ju prezriem no nič v nej nebolo. Prázdna, bez autora, bez jedinej čiarky i keď opotrebovaná.
Samozrejme sim ničomu nerozumela, oprela som si čelo o knihu a vydýchla som si. Po chvíli sa mi v rukách rozsvietila. Začala sa vznášať asi centimeter nad stolom. Vyskočila som od stola, zhodila stoličku a nechápavo hľadela pred seba. ,,Čo-čo to do-do pekla je?! Zbláznila som sa?!" skrýkla som. ,,Nie, si úplne v poriadku. Nemusíš sa báť." spoza mňa sa ozval už známy hlas chlapca, ktorý ma navštívil v lese. Kniha spadla na pôvodné miesto a zatvorila sa. Stála som ešte asi niekoľko minút s výrazom, akoby som videla ducha. Aká ironia, také niečo predsa neexistuje.
„Kto si a čo tu chceš?"
,,Som Alex a som tu preto, aby som ťa na všetko pripravil a chránil. Tá kniha je magická a zjaví sa len vyvoleným. Nemáme veľa času. Všetko ti vysvetlím." vyprskla som od smiechu. Neviem, či to bolo od strachu, ale pripadalo mi to ako zo zlého filmu. Zostal na mňa hľadieť s výrazom blázna. Takú reakciu určite nečakal. ,,Je to nejaký vtip?" spýtala som sa akoby nič. ,,Nie je a viem, že tomu zatiaľ nerozumieš. Vysvetlím ti to, ak ma necháš. Prosím, počúvaj ma." Zodvihol stoličku zo zeme akoby to bol kus papiera a usadil sa. Začal. ,,Máš schopnosti, o ktorých ešte nevieš. Dnes, na tvoje narodeniny, si dospela, začínajú sa aktivovať a ty sa začínaš meniť. Ak nebudeš pripravená, nezvládneš to. A oni ťa nájdu!" Posadila som sa, neviem prečo, no aj keď sa mi to zdalo choré, verila som mu. Cítim z neho niečo, zvláštnu energiu. ,,A ešte jedna maličkosť...Musíš zomrieť." dodal s úškrnom akoby to bola samozrejmosť.
,,Čo? no moment, to že si sem nacupitáš a začneš mi vravieť o nejakých strelených veciach, čo existujú tak v rozprávkach pre malé deti, fajn! Ale teraz už to preháňaš! Šibe ti?!" nadýchla som sa, celým telom mi prešiel mráz a srdce bilo ako o život. A to som si myslela, že je fajn. Usmial sa, kútikmi mu začalo trhať a to ma ešte viac rozzúrilo. ,,A dosť! Na toto nemám čas!" skríkla som a vstala. Chcela som prejsť cez miestnosť, keď sa zjavil predo mnou. Ako to urobil? Veď ešte teraz sedel na opačnej strane. ,,Jaa-aa sa ta-ta začí-naa-am báť!" koktala som. Chytil ma pevne za ramená, niečo pošepkal a posledné, čo som počula bolo: ,,Prepáč, nemám na výber. Nedovolím, aby ti ktokoľvek ublížil!" celým telom mi prebehol chlad, akoby ma paralyzoval, cítila som bolesť v každej jednej bunke môjho tela. Nevládala som otvoriť oči a nastala tma. Odpadla som do hlbokého spánku. Ležala som, nevládala som otvoriť oči. Vnímala som len hlasy okolo seba. Bola tam mama, ten chalan a niekto, koho som si nedokázala zaradiť. Mala som chuť z celého hrdla zakričať, kopať okolo seba alebo čo i len prstom pohnúť, no nedalo sa. Umierala som od bolesti. Bola som uveznená sama do seba. Trvalo to niekoľko hodín ba dokonca som mala pocit akoby to boli roky...
,,Ona musí zomrieť, vedeli ste to od začiatku už ako sa narodila." oznámil mužský, starší no vyrovnaný hlas.
Mama plakala a kričala moje meno. Bolo mi jej ľúto aj keď som ničomu nerozumela. Bolesť, ktorú som pociťovala ma zabíjala, nevládala som a upadla som do hlbokého spánku.
Z pohľadu Alexa:
Nenávidel som otca za to, že mi prisľúbil dievča o ktorom som nič netušil. Vedel som, že nevyhrám nad ním a musím to rešpektovať. Nedalo sa vzdorovať. Po hádke som sa vybral k nej, vedel som, kde ju nájdem. Prišiel som k podniku, kde mala svoju oslavu. V mysli som k nej poslal myšlienku, že potrebuje ísť na vzduch. Sme spolu prepojení i keď ona o tom netuší. Zbadal som ju zdiaľky ako prichádza. Bola krásna. Mala na sebe šaty, skoro ako z toho sna. Krásne dlhé čierne vlasy a jasne modré oči žiarili ako oceán. Nezmohol som sa ani na slovo. Bol som očarený.
,,Je polnoc, Rose, všetko najlepšie." Bola šokovaná, zmätená. Čakal som to. ,,Ten sen." Poďakovala a zahľadela sa šokovane na moju ruku. Ako o ňom vedela? Nemala si to pamätať. Spanikáril som. ,,Máš presne jeden deň." a zmizol som. Nemohol som ostať v jej prítomnosti.
Na druhý deň som stál pri ich dome. Počul som ako sa rozpráva s mamou v kuchyni a čakal som. Ostala sama a rozbalila knihu, ktorú jej podarovala. Je to náš kódex. Kniha sa po jej výdychu vzniesla nad stôl a rozsvietila sa. Rose spanikárila, no ja som sa usmial. Stál som za ňou a pozoroval ju. ,,Nie, si úplne v poriadku. Nemusíš sa báť."
Vtedy by asi každý dostal infarkt, uškrnul som sa pre seba. Podišiel som k nej, chytil ju pevne za ramená a pošepol som staré zaklínadlo.
Zobral som ju na ruky a odniesol na gauč v obývačke. Lektvar na premenu som jej nalial do krku, aby tak moc netrpela.
Po niekoľkých hodinách sa vrátila jej mama a prišiel aj môj otec.
,,Ahoj, ty si alex však? Kde je Rose?" Ukázal som na gauč a sadol si do kresla neďaleko. Sledoval som ju ako spí, bola nehybná no vedel som ako veľmi trpí a trápilo ma to, no muselo to tak byť.
Otec sa posadil pri nás. ,,Ona musí zomrieť, vedeli ste to už od začiatku, ako sa narodila." Rosina mama sa rozplakala a zosipala sa na kolená.
,,Viem, ale nestihli sme jej nič vysvetliť, bude nás nenávidieť." Rozprávala medzi vzlykmi.
,,Postaráme sa o ňu a všetko sa jej vysvetlí. Ale najskôr si musí sama vybrať pred tým ako sa premena dokončí. Museli sme jej pomôcť. Síce trpí, ale onedlho bude po tom."
Otec pozrel na mňa a sklonil hlavu. ,,Mrzí ma to Alex." Odišiel.
Z pohľadu Rose:
Neviem ako dlho som uveznená vo vlastnim tele, no zazrela som pred sebou bielu postavu. Začala som sa dvíhať, no keď som uvidela, že moje telo leží stále nehybne podo mnou, zľakla som sa. Postava s blond až bielymi vlasmi po ramená sa ku mne priblížila a vystrela ku mne ruku. ,,Poď, niečo ti ukážem." Nedôverčivo som natiahla tú svoju. Bol to zvláštny pocit. ,,Zomieraš, Rose. Teraz si musíš sama vybrať, či pôjdeš so mnou a budeš mať nekonečný kľud alebo sa vrátiš späť na zem, no nebudeš mať viac život ako do teraz. Čaká ťa toho mnoho čo máš pred sebou. Máš zodpovednosť za ľudí, máš aj schopnosti, ktoré sa práve po premene aktivujú a aj ťažkú úlohu. Rozhodni sa správne, pretože túto možnosť máš iba raz." Dýchala som ako o život, i keď som už bola mŕtva. Zasypávala som ju mnoho otázkami, na ktoré som nedostala odpoveď. ,,Počúvaj srdiečko, vždy ti pomôže. Pri tvojom narodení, si dostala dar a poslanie. Tvoja mama s otcom nechceli o teba prísť a preto sa so Sebastianom, Alexovim otcom, ktorý vládne v svete, do ktorého ty ešte nie si zasvetená, dohodli, že budeš spútaná do svojich sedemnástich, aby si si užila svoj život pri rodičoch, ktorí su lovci. Ty si sa narodila ako upír a preto iste chápeš, že nemali na výber. Aby ťa ochránili a nestratili, museli pristúpiť na dohodu s vládcom. Na tvoje narodeniny sa moc začala uvoľňovať a preto si musela zomrieť. Ak by sa tak nestalo, pohltilo by ťa to navždy, preto máš teraz možnosť voľby. Je čas, dieťa."
Začala sa vzdialovať a ja som tušila, že čas pomaly vypršal. Lákalo ma ísť za ňou, to uvoľnenie a pokoj. Lenže, zahľadela som sa na seba, spiacu na gauči, na rodičov a toho mladého chlapca. Nedokázala som ich opustiť.
Vybrala som si ťažšiu cestu...
Ahojte!
Tak tu máme druhú kapitolu a vyše 1280 slov :) A som celkom spokojná, čo na to hovoríte vy? Poteším sa akejkoľvek reakcií *-*
Majte sa krásne a užite si pondelok ^-^
أنت تقرأ
Tajomstvo modrej ruže
مصاص دماء"Ak by sa tak nestalo, pohltilo by ťa to už navždy. Aj preto máš teraz možnosť voľby. Je čas, dieťa." Začala sa vzdialovať a ja som tušila, že čas pomaly vypršal. Lákalo ma ísť za ňou, to uvoľnenie a pokoj. Lenže, zahľadela som sa na seba, spiacu na...
