Risk of life

28.kapitola- Čo mi uvaríš?

,,Je neslušné na niekoho čumieť," prekvapí ma Dariusov hlas po tom, ako som naňho nejaký ten čas po zobudí civela.
,,Myslela som, že spíš," myknem plecom, no inak sa ani nepohnem. Takto príjemne mi v posteli už dávno nebolo a nechcem tú chvíľu narušiť.
,,Stále čumíš..." odpovie, pričom má stále zatvorené oči.
,,Ako to môžeš vedieť?"
,,Cítim to."
,,Ďalšia tajomná schopnosť?" podpichnem ho.
,,Len obyčajný inštinkt," vysvetlí a konečne otvorí oči. ,,Dobré ráno, mimochodom..." zívne a pokúsi sa odo mňa odgúľať preč. V sekunde ho zastavím.
,,Zostaň ešte takto. Je mi fajn," vzdychnem a ešte viac sa zavŕtam do perín.
,,Tak tebe možno hej, ale na teba nečaká milión povinností a papiere a..." Nedokočí, lebo mu na pery pritisnem prst.
,,Nehovorím, že tu máš preležať celý deň. Len päť minút, veď ešte len zapadá slnko..."
,,Nooo... Lenže ak tu zostanem, bude ťa to niečo stáť..." prehodí lenivo. Bez varovania sa pregúli a uväzní ma pod sebou. Na podbrušku ucítim tlak a zamračím sa naňho.
,,Zabudni," odseknem a pokúsim sa ho odtisnúť dlaňami. No jeho hruď je ako skala a ešte aj tá by sa pohla skôr ako on.
,,S tebou nie je žiadna zábava," zafuní, ale nakoniec sa poddá mojim rukám a prevalí sa na chrbát.
,,Nehundri. Mohol si tu predsa spať, nie?"
,,Spánok... Komu ho treba?"
,,Napríklad mne," zazubím sa. ,,Takže pred odchodom zatvor dvere," otočím sa na druhý bok a objímem vankúš.
,,Nie, nie... Keď už si ma zobudila, tak vstaneš tiež. Môžeš mi pomôcť s papiermi."
,,No to určite. Ja budem strážiť Ninu. Len sa najprv pôjdem naraňajkovať," usmejem sa nevinne, no v duchu ďakujem, že mám nejakú výhovorku. Papierovačky nie sú nič pre mňa a je totálne jedno, či tým pomôžem profákovi alebo spriaznenej duši. Skrátka nie.
,,Tak ma počkaj tu. Pôjdem sa prezliecť a skočíme na raňajky spolu," nakloní sa nado mňa a vtisne mi na pery rýchly bozk.
,,To znie lepšie," vzdychnem a z postele sledujem, ako na seba Darius hodí nohavice zo včera. Tričko si však len prehodí cez plece, takže si môžem ešte zopár chvíľ užívať pohľad na svalnatý chrbát. Teda až pokiaľ sa nezatvoria dvere a ja nedostanem sama.
S myšlienkou na to, že by som v tej posteli najradšej ostala navždy vstanem a postavím sa k oknu. Ďalší ľudský deň je u konca. Slnko znova zapadá a ja sa zobúdzam. Až ma desí, ako rýchlo som si zvykla na tmu. A to som ešte človek. Čo bude, ak sa stanem jednou z ich? Upírka... Kedysi som o tom snívala. Veď viete, večný život, sila, krása... Nemám problém ani s tým zdrojom potravy, veď zabíjať kvôli tomu netreba. Jediné, čo mi naháňa hrôzu je smrť. Už som takmer umrela, keď ma premieňal Erak. Zatiaľ som v pohode, lebo je mimo. Ale čo bude, ak Vika nájde cestu vyliečenia? Budem to musieť podstúpiť znova. Ako sa zachovám? Zmocní sa ma tá panika, na ktorú čakám? Po tom, čo som takmer zomrela som si myslela, že budem mať nočné mory. Že nebudem celé noci spávať. No akoby sa ma to ani nedotklo. Cítim sa rovnako, žiadna zmena. Nezmocnil sa ma väčší, ale ani menší strach zo smrti. Je to len preto, lebo je Erak mimo? Alebo je so mnou niečo v neporiadku? Nina sa utápa v depresii, a to sa na to iba pozerala...
Pokrútim hlavou a odvrátim pohľad od červenej oblohy. Skrátka som divná... Vedela som to už dávno, či nie? Len som na to na nejaký čas zabudla. Tie tínedžerské časy, keď som voľný čas trávila doma nad knihami o tajomných tvoroch pijúcich krv. Bola som tá divná... Darius mi neurobil nič, len mi to pripomenul.
S myšlienkami na to, aký je život divný sa prezlečiem do prvého, čo mi príde pod ruku a vyjdem z izby. Kde je ten Darius tak dlho?
Poobzerám sa, no chodba je prázdna. Asi by som zatiaľ mala skontrolovať Ninu...
Pootvorím dvere a nazriem do ticha. Nina leží v posteli a spokojne odfukuje. Lauren je na tom rovnako. Ešteže tak. Je lepšie, keď spia pokojným spánkom. Možnože to s Ninou predsa len nebude také zlé, ako som sa bála. Nočné mory ju, zdá sa, netrápia.
Z rozjímania ma vyruší ruka, z ničoho nič spočívajúca na mojom ramene. Okamžite sa vystriem a otočím sa, no je to len Darius.
,,Skús vydať nejaký zvuk, keď sa blížiš. Skoro som dostala infarkt," vydýchnem a opriem sa o stenu.
,,Prepáč. Ideme?" Prikývnem a v žalúdku mi zaškvŕka, akoby na potvrdenie.
,,Čo bude na raňajky?" opýtam sa zvesela a zavesím sa Dariusovi na ruku.
,,Neviem. Čo mi uvaríš?" nadvihne kútik úst.
,,Ja ti mám variť? No, tak to bude moja špecialita- Zhorená kuchyňa. Podľa môjho obľúbeného receptu," žmurknem.
,,Ale no tak. Bývala si predsa sama, musela si si variť."
,,Študentka síce nemá toľko peňazí, aby sa každý deň stravovala v reštauráciách, ale mám jedného známeho v donáškach. Vedel mi vybaviť super cenu a varili dobre. Ja variť neviem," pokrčím plecami.
,,To ťa to nikto nenaučil?"
,,Mala som trochu nešťastné detstvo, veď vieš. A zo záhrobia kvôli tomu mama neliezla."
,,To je mi ľúto. Muselo to byť ťažké... Byť bez rodičov..."
,,No, tých pravých si v podstate ani poriadne nepamätám. A adoptívni... Istý čas mi trvalo, kým som sa s ich smrťou zmierila. Ale zvládla som to. Mala som Ninu," usmejem sa. Nina pre mňa vážne bola ako kotva v mori bolesti.
,,Najprv som nechápal, ako ti na nej môže až tak záležať. Ale teraz to vidím. Pomohla ti, keď ti bolo najťažšie. Stála pri tebe."
,,Áno... Dokonca mi aj istý čas varila," vrátim sa k pôvodnej téme.
,,A to ťa to nemohla naučiť?"
,,Pokúšala sa o to... Ale nakoniec musela uznať porážku."
,,Je to s tebou až také zlé?"
,,No... Povedzme, že dokážem spáliť aj vodu. A neopováž sa povedať, že je to nemožné," varujem ho vopred.
,,Asi nemá zmysel sa k tomuto vyjadrovať," pokrúti hlavou a snaží sa potláčať smiech.
,,Uhádol si," zaškerím sa a vtisnem mu na neoholené líce rýchly bozk.
Vo veselej nálade vojdeme do kuchyne, kde vyskočím na kuchynskú linku. Hompáľam nohami a sledujem, ako sa Darius zvŕta okolo sporáka.
,,Môže byť praženica?"
,,Mňam," obliznem si pery a vyslúžim si tým bozk. Samozrejme, nebol by to normálny deň, keby našu idylku čosi nenarušilo. To čosi je v tomto prípade zadýchaný upír s panikou v tvári.
,,Darius... Potrebujeme pomoc dole. Erak znova vyvádza a nestačíme naňho," vychrlí zo seba v rýchlosti.
,,O chvíľu som dole," vzdychne Darius a upír odíde.
,,Znova? Vyvádza často?"
,,Hej. Cíti v dome teba a Ninu, takže je ako nepríčetný. A v privádzaní nás do zúfalstva mu pomáhajú jeho schopnosti. Nanešťastie mu zostalo toľko rozumu, aby ich vedel používať." Darius si pošúcha spánky a na okamih zavrie oči. Vodcovstvo ho očividne ubíja.
,,Ideš dolu?"
,,Musím. Len zopár z nás ho dokáže zvládnuť a ja som na rade. Ty by si však mala ísť do izby. Kľudne si tam zober aj jedlo, je to hotové."
,,Počkám na teba tu," preruším ho.
,,Aria..."
,,Darius..." napodobním ho a nadhodím neústupný pohľad.
,,Fajn. Zatiaľ sa najedz. A daj si pozor," varuje ma ešte a hneď na to zmizne. Prevrátim očami. Akoby sa za tých pár minút mohlo niečo stať.
Naberiem si časť praženice na tanier a vyskočím späť na linku. Spomínam si, že keď som bola malá, mamu to vždy hnevalo. Načo máme stoličky?! Tú otázku som počula snáď miliónkrát. Vždy som sa na ňu len usmievala a hompáľala nohami, čím som ju len viac nahnevala.
Muselo to byť ťažké... Byť bez rodičov...
Bolo to ťažké. Najmä na začiatku. Pred Dariusom som to len odbila, ale pravdou je, že to bolo jedno z najhorších období môjho života. Zostala som sama, bez rodiny. Keby nebolo Niny, ktovie, kde by som skončila.
,,Aria! Ahoj!" vtrhne do kuchyne z ničoho nič moja nočná mora. Nemohla ona skončiť niekde inde?!

Prepáčte, zlatíčka!!! Kto nečíta môj druhý príbeh: Nemám žiaden dôvod, prečo som tak dlho nevydala kapitolu. Skrátka mi Vianoce a všetko okolo toho zbehlo tak rýchlo, že som na vás aj zabudla :/

Ale vynahradím vám to (zas a znova...). Sľubujem, že sa polepším... Bude to moje predsavzatie do nového roka. A keď už sme pri ňom... Šťastný nový rok! Ešte síce nie je polnoc, ale aj tak... Prajem veľa úspechov a trpezlivosti s mojím vydávaním XD