Risk of life

1. kapitola- Zabudni...

„Čo si zač?" opýtam sa bezmocne a zastonám od bolesti. Po krku mi steká kvapka krvi a žena ju zachytí jazykom. Neodpovie mi, namiesto toho sa mi znova zahryzne do krku. Po lícach mi tečú slzy bolesti a zúfalstva. Pokúšam sa ju odtisnúť, no je silnejšia ako ja.
„Hanna! Povedal som, že máš byť nenápadná!" ozve sa náhle mužský hlas a zrazu pocítim, že je žena preč. Nohy sa mi podlomia a ja spadnem na zem.
„Napiť sa, vymazať, odísť! Čo na tom nechápeš?"
„Ale to nie je žiadna zábava," povie žena rozmaznaným hlasom.
„Na zábavu teraz nie je čas! Lovci striehnu za každým rohom," vzdychne muž.
„Ja to tu dokončím. Ty sa vráť domov."
„Ale ja som ešte
smädná!" dupne žena nohou. Konečne zdvihnem zrak zo zeme a pozriem sa na ňu. Blondína, okrúhla tvár, veľké čierne oči. Celkom pekná, ale vyzerá trochu ako malé dieťa. Aj sa tak správa. Ale tie jej oči ma desia.
„Dáš si zo zásob. Teraz choď," zavrčí ten muž. Stojí v tieni, a tak naňho veľmi nevidím. No je vysoký a podľa šírky jeho ramien usudzujem, že aj dosť svalnatý. Žena oduje peru, ale zmizne. A to doslova. V jednej chvíli ju vidím stáť pred sebou a v tej ďalšej... Nič. Ostal tu len muž, ktorý zameral po prvýkrát pozornosť na mňa. Urobí krok ku mne a ja sa zachvejem. Inštinktívne sa posuniem ďalej od neho, no nemám veľmi kam ujsť. Žena ma chytila, keď som išla do obchodu a zatiahla ma do slepej uličky.
Urobí ďalší krok a vyjde z tieňa. Ja sa znova posuniem dozadu a narazím na stenu. Celý čas sa pozerám mužovi na nohy.
„Pozri sa hore, človek," povie ľadovým hlasom. Znova sa zachvejem a pokrútim hlavou. Muž sa zasmeje. Jeho smiech je prekvapivo príjemný a ja sa na okamih upokojím. Nazbieram odvahu a zdvihnem hlavu. Zrak mi spočinie na tvári. Dokonca aj v tejto situácii si nemôžem nevšimnúť, aká je tá tvár krásna.
„No vidíš, že to ide," poznamená, keď zbadá, že sa teraz pozerám naňho. Očerveniem. Muž sa usmeje a pristúpi ku mne ešte bližšie. Teraz stojí rovno nado mnou. Kľakne si ku mne a premeria si ma pohľadom. Zhlboka sa nadýchne a oči mu na okamih stmavnú. Zažmurkám. Keď sa mu znova pozriem do očí, má ich normálne. „Vieš, tak trochu Hannu chápem. Voniaš naozaj úžasne," poznamená. Na tvári sa mu zjaví zamyslený výraz. „Vadilo by ti, keby som ochutnal?" opýta sa. Ochutnal? Čo chce ochutnať?
„Čo chceš ochutnať?" vyslovím svoje myšlienky nahlas.
„Tvoju krv samozrejme," uškrnie sa. Krv? Aj tá žena mi predsa pila krv. Ktorý človek pije krv od iných ľudí preboha? Odpoveď na túto otázku mi náhle nie je záhadou. Žiadni ľudia. Upíri. Vystrašene sa na toho muža pozriem a pokrútim hlavou. Nie, ja zomrieť nechcem. Po tvári mi znova začnú stekať slzy.
„Neplač. Ochutnám či to budeš chcieť alebo nie. Ale ak to spravíš dobrovoľne, sľubujem, že to nebude tak bolieť."
„Nie...prosím," šepnem.
„Prepáč zlato... Voniaš príliš dobre," povie a skloní hlavu k môjmu krku. Zmeraviem. Muž, upír sa mi najprv perami nežne obtrie o krk. Zrazu pocítim na pokožke jeho zuby a hneď nato pocítim bolesť. Vykríknem, no muž môj výkrik okamžite stlmí dlaňou. Pije a mne sa začína zahmlievať pred očami. Keď už si myslím, že omdliem, prestane. Z úst mi unikne ston.
„Celkom sa držíš," šepne. „Bola by škoda ťa zabiť. Okrem toho si neuveriteľne sladká," olízne si pery. V tom momente vyzerá neuveriteľne príťažlivo.
Pristihnem sa, ako naňho doslova a do písmena vyvaľujem oči. Mal by ma predsa desiť, nie? No namiesto toho uvažujem, ako by chutili jeho pery. Dokonca aj s mojou krvou na nich.
„Zabiješ ma?" opýtam sa, aby som dostala svoje myšlienky pod kontrolu.
„Nie. Ako hovorím, bola by ťa škoda. Len ťa prinútim zabudnúť. Ktovie, možno sa ešte niekedy stretneme," žmurkne.
„Zabudnúť? Ako?" Namiesto odpovede chytí moju hlavu do dlaní a pozrie sa mi priamo do očí.
„Zabudni na všetko, čo si tu videla. Zabudni na mňa aj na Hannu. Vráť sa domov. Nie si zoslabnutá zo straty krvi, si len unavená. Keď prídeš domov, vypiješ toto a pôjdeš spať," zmizne.
Zažmurkám a poobzerám sa okolo seba. Čo tu robím? A čo je toto? V ruke držím fľaštičku s červenou tekutinou. Čo to len môže byť? Pokrútim hlavou a vyberiem sa domov. Nechcela som ísť niekam inam? No nech si lámem hlavu ako chcem, nohy ma vedú domov automaticky. Otvorím si dvere a zažnem. Patrí mi malý byt v centre mesta. Malý, no pohodlný. Pokojne ho môžem nazvať domovom. Znova zameriam pozornosť na fľaštičku v mojej ruke. Ako sa ku mne dostala? Zrazu mi myšlienky zahalí hmla a ja vnímam len, že fľaštičku otváram a vlievam si tekutinu do úst. Chuť nevnímam. Keď dopijem, myseľ mám znova čistú. Zívnem. Už som naozaj unavená. Prejdem do spálne a zvalím sa oblečená na posteľ. V okamihu zaspím.

Ahojte! Nový príbeh je na svete! V prvom rade sa chcem poďakovať Amarasmile za úžasný cover ❤.
Dúfam, že príbeh aspoň trochu zaujal... Vote a hlavne názor poteší ;-)