Princess of elements (SK)

Kapitola 1 - Počiatok

,,Idem sa presť!" zakričala som tete a otvorila dvere. Bývali sme blízko lesa, takže ma privítala krásna vôňa borovíc a slnečný deň. Nadýchla som sa, nahodila som úsmev na tvári a mala som namierené do lesa.
Cestou som pozorovala prírodu a počúvala spev vtákov. Začala som si len tak sama pre seba hmkať. Moje hmkanie a vtáčii spev vytvorilo celkom peknú melódiu.
V lese to bolo nádherné, tak... nadprirodzené. Stromy boli krásne zelené a tak zvláštne naklonené, že sa to podobalo tunelu. Teta mi hovorila, že moja mama milovala toto miesto, a preto tak často chodím do lesa, lebo tento les, bolo naše miesto. Nikdy ma neprestane trápiť že mamička už nieje na tomto svete. Jediné čo mi po nej zostalo bolo veľmi zvláštne materinské znamienko ktoré pokrývalo takmer celú časť môjho zápästia.
Smutne som si povzdychla. Mama mi veľmi chýbala. Zomrela keď som bola malá, teda aspoň teta to tvrdí. A otec..? Toho som nikdy nevidela, neviem vôbec či ešte žije alebo je už tam hore s mamou.
Zo spomienok ma vytrhlo klopkanie kopýt. Trošku ďalej odomňa na malom kopčeku stálo srnčiatko. Usmiala som sa naň a pomalým krokom som išla za ním.
Z ničoho nič som začula krik a tupý náraz. Srnčiatko odbehlo. Nerada som sa plietla do nejakého "zachraňovania" ale teraz som fakt musela. Vybehla som na kopec. Kúsok predomnou stálo nejaké dievča asi o pár rokov staršie a oproti nej muž so ženou - dvojičky - s bordovo-fialovými vlasmi, temnými očami a oblečením ako keby boli nejaký čarodejníci.
,,Nikdy ju nechytíte!" zvolalo dievča na dvojčatá a ledva sa postavilo.
,,Myslíš?" zasmiala sa arogantne čarodejníčka. ,,Mi ju nájdeme, ale ty už nebudeš súčasťou tohoto sveta!" zakričala a v rukách sa jej objavilo niečo ako čierny oheň. Musela som zakročiť. ,,Č..čo sa to tu deje?!" vykríkla som trasľavým hlasom. Dvojčatá na mňa len arogantne zazreli. ,,To nie je tvoj problém!" odbil ma čarodejník a odvrátil zrak.
,,Nechajte ju tak!" zakričala som tentoraz s väčšou silou v hlase. Očividne som urobila veľkú chybu, lebo na tvárach dvojčiat sa objavil doslova psychopatický plus naštvaný výraz.
,,Takže ty si nedáš pokoj, že?" spýtali sa ma tým psychopatickým hlasom narovnako.
,,Nemôžte jej ubližovať!" nahodila som na nich naštvaný pohľad. ,,Neviem kto ste alebo skôr čo ste ale proste ubližovať nemôžte!"
V hlave sa mi mihol nápad. Z vrecka som vybrala svoj mobil a výstražne som ho nadvihla. ,,Ak hneď neprestanete tak... zavolám políciu!"
Dvojčatá sa na seba pozreli a rozosmiali sa. ,,Takže ty nám tu hovoríš že MY sa máme báť?" zasmiala sa ironicky čarodejníčka.
,,Noo.....vlastne hej"
,,To ty by si sa mala báť nás, dievčatko" zasmial sa čarodejník a nadvihol obočie. ,,A to s tou políciou si rozmysli...."
Neváhala som a hneď som išla volať políciu, ibaže keď to uvidela tá čarodejníčka, mávla rukou a.... ten mobil začal byť nesmierne horúci. Musela som ho pustiť na zem, lebo to pálilo jak oheň. Čarodejníčka znova mávla rukou a mobil sa začal vznášať. Potom rukou švihla smerom ku mne a mobil do mňa narazil. Vykríkla som od bolesti a padla som na zem. ,,Nie, prosím, ju z toho vynechajte!" kričalo dievča. ,,Ona za nič nemôže!"
Zničene som sa zodvihla na nohy. Dvojčatá na mňa len s údivom hľadeli, ale potom odvrátili zrak na to dievča. V rukách sa im objavil ten ako keby čierny oheň. Vtedy som urobila prvé čo mi zišlo na um. Rozbehla som sa k dvojčatám. Ešte predtým som schytila jednu palicu. Pribehla som k nim spoza ich chrbát a oni, tupci, si ma nevšimli. Čarodejníka som silno kopla do zadku :D až zajaukal a jeho sestru som silno švihla s palicou.
,,Áno!" potešila som sa sama pre seba a rozbehla som sa k dievčati. ,,Si v poriadku?" spýtala som sa jej. ,,Áno som, ale....." dievča sa zahľadelo za mňa. Rýchlo som sa otočila. Vážne naštvané dvojčatá stáli predo mnou a v rukách zvierali čierne plamene a...... hodili ich na nás..! Len som švihom zavrela oči a dala ruky pred seba, veď inštinkt každého človeka.
Zrazu bolo počuť len tupý náraz. Otvorila som oči a... predo mnou boli dva víry, ibaže nie šedé, ale čo ma dosť prekvapilo, modro-bordové, inak povedané, vyzerali pozitívne. Ibaže pre dvojčatá pozitívne neboli. Tornáda ich vcucli a odleteli s nimi niekde na koniec lesa.
,,Č...čo sa to práve stalo?!" vykríkla som a pozrela som sa na svoje ľavé zápästie. Moje znamienko svietilo! A presne tou farbou akou boli tie tornáda!
To dievča sa na mňa len neveriacky dívalo. ,,Azura..?" hlesla. ,,S..si to ty?"
Zmätene som sa na ňu dívala. ,,A..áno, som Azura... odkiaľ poznáš moje meno? A kto boli tí dvaja?" chcela som sa spýtať toľko otázok, ibaže dievča mi naznačilo, že ona mi všetko vysvetlí. ,,Azura, začnem od začiatku, dobre?"
,,Dobre..."
Dievča sa nadýchlo a začalo rozprávať: ,,Ja som Yce a som niečo ako vyslankyňa z Eternie, z tvojej rodnej zemi. Tvoja história nie je nejaká zložitá ale zato veľmi smutná. Najskôr bolo všetko v poriadku, ibaže jedného dňa sa tvoj otec, kráľ Gerard vytratil a nikto ho doteraz nenašiel. Majú podozrenie, že ho uniesol Gramor, vládca temna, ktorý po kráľovom odchode "zhodil" z trónnu tvoju matku a začal vládnuť, ale iba násilím a zabíjaním. Tvoja matka ťa poslala sem na zem aby ťa pred Gramorom uchránila kým nebudeš dosť silná, aby si ho mohla poraziť..."
Yce nestihla dohovoriť, lebo som jej skočila do reči: ,,Takže... keďže moji rodičia boli vládci... tak ja som..."
Yce sa na mňa usmiala. ,,Áno, Azura. Si princezná a dedička trónu Eternie"
,,To je neskutočné..." hlesla som a odhrnula som si svoje dlhé hnedé kudrnaté vlasy z čela.
,,A to ešte nieje všetko" odvetila Yce. A teraz k tvojej moci. Tvoja moc čerpá sily z tvojho nezvyčajného znamienka, ktoré má každý člen kráľovskej rodiny. A keďže si dedička trónu, tak máš aj najsilnejšiu moc, všetky elementy. Napríklad ja, čo nepochádzam z kráľovskej rodiny, ovládam jeden z vedľajších elementov, ľad a sneh, lebo hlavné sú voda, vzduch, oheň a zem.
No a ja som tu na to aby som ti povedala o tvojej minulosti a tak isto ťa budem aj cvičiť, lebo všetky elementy sa nenaučíš ovládať sama. A verím, že znova navrátime Eternii silu žiariť!"
Nevedela som sa spamätať. Na dnešný deň toho bolo moc.
,,A kto boli tí dvaja?"
,,Damon a Beatrix" odvetila Yce, ,,sú to služobníci Gramora"
Kývla som. ,,Ale čo poviem tete?"
,,Keď chceš človeka ochrániť, nehovor mu o tvojom tajomstve nič, ani najlepšiemu priateľovi"
Yce sa na mňa vážne pozrela. ,,Tak ideš do toho?"
Chvíľu som váhala, ale keď mi na um došlo to, čo všetko pre mňa bola ochotná podstúpiť mamička, som si povedala, že teraz urobím aj ja niečo pre ňu. Odhodlane som sa pozrela na Yce. ,,Áno" odvetila som a odhodlane som sa usmiala.

Tak, prvá časť je na svete! Čo na ňu hovoríte? :)
A budem veľmi rada za každý vote aj komentár :)