Sombréro vášne

2. Doučovanie

Dni plynuli a každá hodina španielčiny bola stále o tom istom. Juanito príde, rozpráva nám niečo po španielsky a ja si ho zamyslene obzerám. Uprene hľadím na jeho pery, keď rozpráva, nemôžem z neho spustiť oči. Známky sú stále rovnaké a mama stále nahnevaná. Sedela som v triede a akurát zazvonilo na prestávku. Pobrala som sa z učebne rovnako ako moji spolužiaci, no v tom ma zastavil. Nechápala som to, bola som príliš zasnená, moje túžby boli príliš silné. Začali mi napadať rôzne veci, ale koniec koncov je to stále môj učiteľ. Nič z toho, čo sa odohrávalo v mojej hlave, nebolo možné. 

"Potrebujem sa s tebou porozprávať o tvojich známkach", povedal.

"Ehm..no..", nevedela som ako reagovať, nevedela som s nim komunikovať.

"Vieš tvoj prospech je najhorší z triedy a všimol som si, že sa ani nesnažíš s tým niečo robiť"

"Ja si to len nedokážem zapamätať, španielčina je ťažká" 

"Leila..hovoril som si, že by ti možno prospelo doučovanie, ak by si mala záujem" 

OCH. MÔJ. BOŽE. V tej chvíli som si predstavila ako by prebiehali naše doučovania. Mala som z toho mokré celé nohavičky. Snažila som sa tváriť prirodzene, ale jeho oči mi prepichovali srdce. Cítila som medzi nami zvláštne napätie, akúsi chémiu. Bolo mi jasné, že to cítim len ja, ale stále mi prúdili v hlave vlny otázok. Ako ma vidí on? Som ozaj iba hlúpučká naivná mladá študentka so zlými známkami?

"No...to by mi možno pomohlo, ale neviem ako také doučovania fungujú", vykoktala som zo seba.

"Tak väčšinou doučujem študentov u seba doma, pošlem ti bližšie informácie a poraď sa o tom s mamou, nechcem ti hovoriť čo máš robiť ale väčšinou to študentom pomáha." 

Ach, takže som vážne iba malá naivná žiačka so zlými známkami...