Návrat veterána

Časť 1.

"Mama," vošla do tmavej izby dcéra Mária. Mala zlú predtuchu, keďže matku celý deň nevidela. Strachovala sa o ňu. Po otvorení dvier ju zavalila temnota. Chvíľu trvalo, kým si na tienistú izbu zvykla, keďže doteraz vonka sekala drevo, aby nepomrzli. Hoci slnko cerilo svoje zuby, no sneh ešte nehodlal ustúpiť. Navyše ju štípal februárový mráz a čakala, že aspoň vo vnútri bude teplejšie. Bola ale na omyle.

V kúte zbadala svoju matku, ako sa krčí a narieka. Zvuky, ktoré sa jej drali spoza zaťatých zubov nepripomínalo nič ľudské. Mária si myslela, že aj tie pozostatky srdca, ktoré jej zostali po odchode jej otca na front, sa rozpadnú na milión ďalších kúskov! Pribehla k nej, no v polke cesty sa jej nohy zamotali do pohodenej látky akýchsi šiat a zletela na zem. 

"Mama, čo sa deje?" spýtala sa zadychčane a priplazila sa k nej s odtretými kolenami a dlaňami. Neváhala a objala svoju matku, načo sa matka rozplakala ešte viac. Cítila, ako sa v jej náručí trasie, netušila, ako ju upokojiť, netušila, čo jej matku trápi. Týka sa to Karola, jej otca? Zmizol? Alebo nebodaj zomrel? Tie myšlienky chcela potlačiť, no nad ničím iným nemohla premýšľať!

"Karczi!" opakovala meno svojho muža, pričom sa jej hlas nesmierne triasol. Akoby videla niečo nadpozemsky strašné, ducha alebo démona z horúcich pekiel! Nech to bolo čokoľvek, nevládala ju udržať, priala si, aby sem vošiel jeden z vojakov. Aspoň oni by ju zvládli a upokojili. Navyše tma, ktorá vládla v drobnom priestore tomu všetkému nenapomáhala, práve naopak! Obe sa cítili úzkostnejšie, smutnejšie a skľúčenejšie. Akoby nebolo tejto bolesti a strachu konca kraja!

"Mama, nie!" poštípalo ju v nose, slza vytiekla z oka a v hrdle sa vytvorila guča. Nebola schopná ďalšieho slova. Matka neustále opakovala jeho meno, no čím viac to meno vyslovovala, tým viac to bolelo. Mária zbadala čosi ležiace vedľa maminej ruky, akýsi papier. Vzala ho a ako maminu upokojovala tým, ze jej škrabkala rameno a tíšila ju tichými slovami, čítala si ten list. Už z prvých riadkov vedela, že je zle. Veľmi, veľmi zle. 

"Mamka moja, poslala si mi to oznámenie o otcovej nezvestnosti. Ale neexistuje dňa, kedy nestretneš aspoň jedného Nemca. Každodenné streľby a buchnáty sa najmä vo vnútri mesta nedajú vydržať. Šťastie, že ma Imre zobral až sem, na koniec mesta. Imre a ja sa budeme snažiť dopátrať sa po otcovi. Avšak, dopočula som sa o nejakej bitke, kde padli aj naši z Miskolcu. Je takmer isté, že tam padol aj otec. Vraj tam padlo niekoľko tisíc vojakov. To sa dozvedel sused, keď počul nejakých Nemcov. Tento list píšem so slzami v očiach, ale nestrácam vieru! Viac ti dám vedieť potom. Opatruj moje sestry a hlavne seba. Ilona"

"Ja nevládzem, Mari! Nemôžem ďalej!" nariekala, lapala po dychu matka, čím vrátila svoju dcéru späť do reality. Mária mala dosť. Ak jej otec zmizol, ona a jej matka sú tu jediné, ktoré sa môžu o seba postarať. Vojna neutíchala, Sovieti sa sem dostávali čoraz častejšie, ženy so strachom ukrývali svoje deti. Skončí toto vôbec niekedy? 

"Také ani nehovor, mama! Nie!" upokojovala ju dcéra, hoci sama bola zúfalá. Presne to tu zavládlo. Zúfalstvo. "Nevieme predsa, či žije alebo nie. Ale on sa vráti!"

"Začo si ja toto... Začo si to zaslúžim?!" rozkričala sa, až to počuli vojaci, ktorí sekali drevo. Nikolai si s Lukom vymenili zaskočené pohľady a sekery pustili z rúk. Zhrnuli si rukávy a pribehli k dverám, ktoré boli zatvorené. Luka chcel vkročiť, no Nikolai ho zadržal. Luka mu venoval nechápavý pohľad, no Nikolai mu odpovedal len so zamračenou tvárou a pokrútením hlavy. Iba sa započúvali.

"Nepíše mi už rok." Dcére sa v hrdle vytvorila guča. Nebola schopná prehovoriť, čo i len sa nadýchnuť. Rok. Jeden rok. To je strašne dlhá doba! Prečo ju potom videla po nociach čítať listy? Aha. To boli staré listy. Preto si matka neželala čítať listy. Ona tie nové neukrývala. Ona ové nemaa vôbec. "Prečo práve Karczi?! Prečo on?! Prečo?!"