Návrat veterána

Časť 2.

"Kde sú deti?" spýtala sa Mária, keď po niekoľkýkrát po sebe opustila izbu. Vasiľ zostal vo vnútri a odťahoval tmavé závesy z okna, aby sa dnu predralo aké-také svetlo. Vonka sa mračilo, schyľovalo sa k sneženiu.

Vasiľ však neodpovedal, len ticho rozmýšľal.

"Vaaasiľ!" zopakovala po sebe hlasnejšie a zreteľnejšie, čo prinieslo ovocie - Vasiľ sa konečne otočil. "Že kde sú deti!" zdôraznila svoju predošlú otázku. Vasiľ však stál ako obarený, on sám to netušil. Spomenul si, že mu Nikolai dal vedieť miesto, avšak nebol si istý, či tam stále sú - Nemci boli v posledných mesiacoch nevyspytateľní. Mali uši aj oči tam, kde to človek najmenej čakal.

Márii po dlhšej odmlke začala naskakovať husia koža a do žíl sa vlieval adrenalín. Už iba to by jej chýbalo, aby sa jej deti stratili!

"Vasiľ, neser ma!" zavrčala zatiaľ tichšie a pomaly vkročila do izby. V mysli sa jej prehrávali otrasné scenérie, kde fašisti berú jej malé dcérky a kde zajali ruských pomocníkov. "KDE SÚ MOJE DETI?!" skríkla Mária zúfalo, až jej temer žilky na čele vyskočili! Ruky späté do pästí sa triasli, akoby niekoho škrtila! Vasiľa striaslo ako po elektrošoku, oblial ho studený pot, netušil, čo má povedať! 

"Ni.. Nikol... Nikolai zal tam," ukázal prstom smerom na severozápad. Tam mal byť postavený dom Máriinej sestry. Ona pochopila a rozbehla sa von. Vôbec jej pritom nevadilo, že má oblečený iba sveter! Bežala a bežala, nezadržal ju ani Vasiľ, ktorý sa ju snažil dobehnúť s krikom, že prechladne a to iba vo vojenskej košeli.

"Mamka, počkajte!" kričal za ňou a obaja sa brodili šmykľavým, zamrznutým snehom. Mária - nezvyknutá na takéto podmienky -  sa takmer zošmykla späť do dvora a bolo jej úplne ukradnuté, že ju spoza plota pozorujú dvaja fašisti. Tí si navzájom vymenili pohľady, či tá žena chce spáchať samovraždu. Keď im ale došlo, že za ňou beží Soviet, mykli plecami, namierili a snažili sa zachytiť neustále sa pohybujúce body. 

Spustila sa paľba! ...

Vasiľ spozoroval, že sa niečo za plotom hýbe, preto na Máriu skočil a snažil sa ju chrániť vlastným telom. Tlačil ju svojím telom do zeme a jej oblečenie vlhlo, pociťovala obrovský chlad. Fašisti neustále strieľali - raz vedľa a raz do terča...

Vasiľ pocítil v boku ostrú bolesť. Snažil sa však zostať silný a nedať Márii pocit, že sa čosi stalo, že ho trafili. Nekričal, zaťal zuby a pošepol Márii, aby sa nehýbala. 

Keď si boli Nemci istí, že sú obaja dostatočne zasiahnutí nato, aby prežili, postavili sa, poobzerali a keď nevideli žiadne nebezpečenstvo na obzore, pribehli k dvom nehybným telám. Vymenili si pyšné pohľady. Jeden vyťahoval krabičku cigariet a druhý položil svoju kanadu na telo Vasiľa. Odkopol ho a telo sa prevalilo cez Máriu. Na fašistovo prekvapenie však telo ženy zostalo nezasiahnuté, zato jedna celá Rusova strana tela kypela krvou. Avšak, až neskoro si všimol, že nehybné telo vojaka v rukách zviera revolver.

Vasiľ otvoril oči, namieril zbraň na fašistov a obom uštedril zopár rán do nôh. Mária prižmúrila oči ešte silnejšie a snažila sa udržať slzy. Počula výstrely, no obávala sa, že zasiahli aj samotného Vasiľa. Nie každá strela totiž skončila v zemi.

"Mamka," oslovil ju, no následne bolestne zasyčal. Sykot postupne prešiel do zúfalého výkriku, Máriu ten zvuk tak vystrašil, že ju prinútil otvoriť okamžite obe oči. Keď zbadala Vasiľovu pokrčenú tvár, zaprela sa o ľadovú zem a zhrozene sledovala jeho rany. Od ramena až po päty bol postrelený! Z rán mu trieštila červená tekutina, ktorá sa vpíjala do zeme. Sneh pod ním sa sfarboval načerveno, netušila, čo má robiť!