Návrat veterána

Časť 3.

Mária konečne vyšla z izby. Dlhý vrkoč sa jej kýval na chrbte ako otáčala hlavou sem a tam. Zvedavo pátrala očami, čo sa deje, no všetko bolo rovnako mŕtve ako predtým. Iba letmé hlasy, ktoré sa jej dostávali do uší. Uzrela vpravo sediaceho Vasiľa, ktorý na ňu čakal ako poslušný pes. Mal doširoka otvorené oči a moment nato sa usmial. Vstal a prešiel k zničenej matke. "Mamko," bolo jediné, čo vedel vyriecť. Zababušil ju do svojho objatia. 

"Kde sú deti?" spýtala sa s trasľavým hlasom. Začula Gizkin chichot v izbe, kde spali vojaci. Následne začula Lukov, o čosi hrubší a hlasnejší smiech a následne Gizkin radostný vreskot. Mária mykla kútikom úst do mierneho úškrnu. Vasiľ ju chytil pod lopatky a pomohol jej vykročiť. Mal to o čosi ťažšie, Mária bola veľmi, veľmi slabá. Prechádzali spoločne krátkou chodbou, ktorá sa však pochudnutej Márii zdala byť nekonečne dlhá.

Dcéra Mária sedela na slamenej posteli jedného z vojakov a sledovala, ako sa Luka hrá s Gizkou. Ukazoval jej všelijaké grimasy a vydával zvuky ako zvieratá. Boli tam iba oni traja.

"Kak delayet sobaka, kak?" pýtal sa jej a ona vybafla - "Vaf!... Vaf!" Dcéra Mária musela podržať svoju drobnú sestru, aby sa neprevrátila dozadu od smiechu, ktorý ju ovládol. Lukovi až vytekali slzy zo smiechu jeho malej nevlastnej sestry. Dievčatko nevnímalo, čo sa deje vonku. Nevnímalo, že niektorí ľudia umierajú, lebo nemajú čo jesť a nemajú sa kam skryť pred mrazmi. Nevnímala, že sa jej otec nevracia z vojny. Nevnímala ani, že nejaká vojna prebieha. Nevnímala, že sa jej matka utápa v depresiách a bolesti. Vnímala iba ľudí, ktorí sa ju snažili chrániť a ktorí pred ňou hrali divadlo, že sa nič nedeje. Vnímala Luku, ktorý napodobňoval celkom nepodarene zvieratká. Vnímala svoju sestru, ktorá jej bola oporou, aby nespadla dozadu a neublížila si.

Vtom Gizka zbadala svoju mamku. No ledva ju spoznala. Vlastnú matku! Veľké kruhy pod očami a vychudnuté líca z nej robili strašidlo. Dcéra položila Gizku na posteľ akonáhle zočila svoju mamu. Ráno, keď s ňou bola v izbe ešte ani len netušila, že vylezie z tej ohavnej malej diery, v ktorej spávali. Gizka sa vyštverala k Lukovi a pritúlila sa k nemu. 

"Mama..." dotkla sa matkiných lakťov a prešla smerom hore pozorujúc zničenú a chorú tvár svojej matky. Tie smutné oči... Skleslé kútiky úst. Visiaca koža pod bradou. Predtým takto nevyzerala. "Konečne si vyšla na svetlo! Pozri, vonka je sneh! Margit s Irény sa vonka guľujú, aj s Nikolaiom," priviedla ju ku oknu a spoločne vyzreli von. Na dvore sa Nikolai naháňal s jednou pohybujúcim sa klbkom vlny a slaboružovou mäkkou guľôčkou s dlhými nožiskami. Predstavila si, aké by to bolo, keby tu bol Karol. Namiesto Nikolaiovej tváre tam videla práve tú Karolovu. 

"Karczi," vyriekla zamilovane. Dcéra si to všimla a zhliadla k matke. Nechcela namietať, koniec koncov, aspoň trochu vyzerala šťastne. Jednou rukou ju objala a položila si hlavu na matkinu hlavu. Mária nakoniec matku priviedla do kuchyne a spoločne sa najedli. Prišla aj Gizka, pričom s nimi zostal len Vasiľ. Luka šiel po drevo.

Na dvore to žilo! K Nikolaiovi a dievčatám sa pridal aj akýsi túlavý pes, ktorý sa im predieral popod nohy. Naháňali sa, guľovali, na zemi sa rysovali siluety anjelikov. Zrazu pes vyskočil na Margitu a obaja padli do snehu. Pes po nej veselo skákal a ona sa rehotala na celý dvor. Luka k nej priskočil a zdvihol ju, pričom psíkovi hodil konárik dreva. Ten konárik však pes odignoroval a ďalej sa hral, tentoraz však s Irenou. Ona sa ho trocha bála, preto pred ním utekala. Vyzerala ako klbko kožušiny na kratučkých nôžkach. Nikolai sa držal mierne pred ňou a cúval, aby v najhoršom prípade padla do jeho rúk. 

***

"Rasťo! Rasťo! Počkaj ma, preboha ťa prosím!" bežala Milada hore kopcom. Rasťo, jej dávny kamarát z detstva, s ktorým sa stretla pred dvoma dňami, mieril dopredu a keďže na jedno ucho ohluchol počas bojov, z ktorých utiekol, iba normálne kráčal vpred, ignorujúc Miladu. Tá ho dobehla a potiahla za rukáv. Ten sa otočil a jedným okom si ju premeral. O druhé totiž prišiel.