Agness

»I«

Bol ako tieň.
Muž zahalený v čiernom plášti sa zakrádal lesom smerom k hradbám paláca.
Takmer pri každom kroku dotyčnému zapraskalo pod nohami, hoci sa snažil ísť čo najtichšie.
Každú chvíľu sa obzeral ako by mal pocit, že ho niekto sleduje.
Nič však nevidel a tak jeho kroky smerovali stále bližšie a bližšie k cieľu.
Husté mračná zahaľovali úplne celú oblohu a hmla pomaly sadala k zemi. V tieni stromov bola tma ako vo vreci, čo mu nahrávalo do kariet.

Spod plášťa vytiahol lano s kovovým hákom na konci. Šikovne nacvičeným pohybom ho vyhodil a ono sa zachytilo o kamennú hradbu. Nohami sa zaprel o stenu a kráčal ňou hore, ako by ho k zemi nepriťahovala gravitácia.
Na chvíľu mu dokonca trochu skĺzla kapucňa a odhalila jeho tmavomodré oči. No bol to len okamih, lebo rukou si okamžite kapucňu napravil a šplhal ďalej vysokou hradbou.

Za hradbou sa nachádzala priekopa a za ňou ďalšia hradba. Lano, ktoré by mohlo predstavovať dôkaz teda hodil do vodnej priekopy.
Ešte raz si premeral okom výšku hradby a s rozbehom skočil na tú druhú. Len tak tak sa rukou zachytil okraja a to ho zachránilo pred pádom.
Vyštveral sa hore bez akýchkoľvek problémov, akoby to robil celý život.
Dopadol na nohy ladným pohybom a pokračoval plánovaným smerom.
Odzadu sa priblížil k nič netušiacemu strážnikovi a zapchal mu ústa. Druhou rukou mu podrezal hrdlo a telo potichu položil na zem. Utrel do mŕtvoly svoj nôž a vrátil ho na jeho miesto za opaskom.

Zakrádavým krokom takto prešiel takmer celými hradbami, až kým sa nedostal bližšie k obytnej časti paláca. Jeho cesta však stála život niekoľkých strážnikov.
Ďalším elegantným skokom skočil z hradieb na strechu. Rýchlym no tichým krokom sa po nej pohyboval k jednej z viež. Niekedy sa musel prikrčiť k múru či skryť za výklenok, lebo hoci bola neskorá noc a palác bol ponorený v spánku, stráž poctivo dodržiavala svoju nočnú hliadku.
Znamená to, že onedlho nájdu mŕtvoly a začnú zvoniť na poplach.

Mužove kroky boli oveľa rýchlejšie ako na začiatku. Na nerovnom povrchu sa mu niekedy šmykla noha, no dotyčný to zatiaľ ustál.
Zo zamračenej oblohy začali pomaly a lenivo dopadať kvapky vody.
Hmla i kvapky vody mu boli v tejto chvíli spojencami i nepriateľmi. Rovnako ako vojaci neuvidia jeho, on neuvidí ich. Uvedomil si, že musí konať naozaj rýchlo.
Posledný krát skontroloval svoju únikovú cestu a hoci nevidel o nič viac ako pred chvíľou, odmietal od toho teraz odstúpiť.
Nazrel do okna pri ktorom práve stál a v duchu sa zaradoval, že nebude musieť blúdiť palácom, aj keď mal jeho plány podrobne naštudované.

Kopol do okna, ktoré sa rozletelo na črepiny. Osoba spiaca v izbe okamžite vyskočila z postele, no bolo jej to na nič platné.
Muž zahalený v plášti už bol pri ňom a rukou oblapil mužove hrdlo. Ten v snahe zachrániť si život sa snažil povoliť stisk na svojom krku. Nesústredil sa však na dotyčného, len na ruku zvierajúcu jeho krk. Preto si všimol nôž v ruke záhadného muža až keď sa mu zaryl do brušného tkaniva.
Z mužových pľúc sa vydral všetok vzduch v snahe zvládnuť nával bolesti, no jeho oslabené telo padlo na zem a do niekoľkých sekúnd sa z jeho očí vytratil život.
Vrah utrel opäť do mŕtvoly svoj nôž a opravil si kapucňu skrývajúcu jeho tvár.
Vyskočil von oknom ktorým prišiel a bežal cez strechu čo mu nohy stačili. Nebolo to ľahké, lebo dážď zosilnel, no hmla pominula. Nezáležalo však na tom, či ho niekto uvidí alebo nie. Dôležitý bol teraz útek. Každú chvíľu totiž môžu nájsť mŕtve telá stráže či cisára, ktorého práve zabil.

Tentoraz muž nebežal smerom k lesu ale k mestu. Skákal po strechách domov sťa mačka až kým sa neocitol na streche mestskej katedrály.
Sledoval palác, ktorý sa postupne rozsvecoval v snahe nájsť záhadného vraha.