Na tržnici bolo veľa ľudí tlačiacich sa pri stánkoch rôzneho druhu. Od šperkov, rôznych doplnkov, odevov, zbraní až po jedlo a nápoje rôzneho druhu a pôvodu. Obchodníci lákali kupcov na najnižšie ceny a súperili spolu o každého, komu na opasku visel mešec s peniazmi.
Vojaci sa márne pokúšali udržať pokoj. Tieto trhy boli len raz za rok a schádzali sa tu ľudia z blízkych i ďalekých krajov. Aj preto boli veľkou atrakciou. A na jedného dôležitého návštevníka tu niekto čakal už nie len pár minút.
Stál v jednej bočnej uličke a snažil sa zostať v tieni. Ľudia ako on sa len tak nepohybujú po uliciach a navyše za denného svetla.
Z diaľky bolo počuť erdžanie koní a vojaci sa snažili urobiť cestu pre koč s koňmi. Bol na to až príliš veľký ruch. Dotyčný uznal za vhodné nájsť si lepšiu pozíciu. Zvrtol sa a plášť za ním neposlušne zavial. Tehlový dom s nerovnosťami bol ako stvorený na lezenie pre ľudí ako bol on. Jednou rukou sa pevne držal, zatiaľ čo druhou sa naťahoval k ďalšej priehlbine či vytŕčajúcej časti steny a liezol hore dosť rýchlo.
Ulička v ktorej sa nachádzal bola prázdna, a tak ho nikto nevidel, čo mu len vyhovovalo.
Upravil si čiernu kapucňu skrývajúcu jeho tvár a z chrbta si stiahol luk, ktorý si vzal na túto príležitosť. Inak ho nenosil, lebo pri pohybe ktorý robil by sa mohol zlomiť. Preto si aj pri lezení musel dávať väčší pozor ako obvykle.
Nachádzal sa na jednoduchej slamenej streche, a preto si radšej ľahol, aby sa pod ním nezrútila. Preliezol až ku kraju tak, aby mal dobrý výhľad, no aby ho nikto nevidel. Ulicou sa práve pokúšal prejsť stredne veľký koč ťahaný dvoma hnedými koňmi. Tak nádherné zvieratá.
Koč prechádzal ulicou naozaj pomaly a celý čas bol sprevádzaný nesúhlasnými pokrikmi či ostrými slovami obchodníkov i kupujúcich.
Koč pomaly minul aj dom na ktorom sa dotyčný nachádzal a pokračoval v pomalej púti ulicou.
Muž na streche zanadával, keď koč zastavil pár domov od neho. Opatrne sa postavil a preskočil na strechu vedľajšieho domu, len aby bol bližšie. Strecha domu bola rovnakého druhu ako tá predtým, takže musel byť naozaj opatrný.
Poriadne sa obzrel okolo seba aby sa uistil, že mu nič nebude brániť pri úteku a svoju pozornosť opäť zameral na koč. Kočiš práve zoskakoval dole zo svojho miesta. Muž sa nadvihol na lakte a z tulca vybral šíp. Napol tetivu a trpezlivo čakal, kým jeho cieľ bude vedieť zasiahnuť.
Kočiš otvoril dvere na koči a vystúpil z neho elegantne oblečený muž. Vystupoval však smerom na opačnú stranu ulice, čo robilo mužovi v plášti vrásky navyše.
Muž sa natiahol ruku smerom ku koču a o chvíľu z neho vystúpila žena, držiac muža za predlaktie. Koč sa začal vzďaľovať a muž so ženou pristupovali k najbližšiemu stánku.
Nastala tá chvíľa. Muž napol tetivu a zamieril šípom. Privrel jedno oko a zadržal dych.
Vystrelil a sekundu na to už skákal zo dole, keďže slamené strechy tvoriace tieto rady domov by ho viac spomaľovali a stále tu bolo riziko, že sa to pod ním prepadne.
Na trhovisku bolo počuť ženský výkrik i varvu rôznych zhíknutí.
Neminul.
Bežal úzkymi uličkami a stále odbočoval aby zmiatol prenasledovateľov. Boli minimálne piati.
Prudko zabočil do jednej úzkej uličky vediac, že jeho prenasledovatelia budú musieť bežať za sebou, čo ich dosť spomalí. Nečakal však, že tesne po odbočení do niekoho narazí. V tej rýchlosti to takmer neustál. Zapotácal sa a chcel pokračovať ďalej, no ten do koho narazil nebol sám a navyše to bola hliadka. Nebolo času nazvyš. Vytiahol svoj meč a prekvapil tým svojho protivníka. Nie však dostatočne. Jeho útok síce odklonil, no aj tak ho zasiahol. Kroky jeho prenasledovateľov boli takmer za rohom a muž prišiel o náskok, ktorý si tak poctivo vybudoval.
Dorazil prvého z troch vojakov a s druhým sa už tak nemaznal. Mečom zaútočil a odpútal tým pozornosť od dýky v druhej ruke. Tú mu zabodol do krku práve vo chvíli keď do uličky vbehli aj jeho prenasledovatelia. Útoky už prichádzali z dvoch strán. Jeho čierny plášť mu teraz dosť zavadzal. Jedinou výhodou boli steny, vďaka ktorým ho nemohli obkľúčiť. S ťažkosťami zabil posledného vojaka, ktorý mu bránil v pokračovaní. Prenasledovali ho však stále traja vojaci, ktorých nestihol zabiť. Bol už vyčerpaný a nedokázal nijako zväčšiť svoj náskok. Teraz musí riskovať.
Zabral zo všetkých síl a vyštveral sa na prvú kamennú budovu. Vytiahol sa až na balkón na prvom poschodí a odtiaľ lukom strieľal na vojakov dole. K nim sa medzi tým pridali ďalší a on vedel, že musí zabiť čo najviac z nich. To bola jeho úloha. Spôsobiť čo najväčšie škody pri plnení svojich úloh. V izbe za ním zaregistroval pohyb a inštinktívne sa skrčil. Ponad neho preletela guľka. Vedel, že strelných zbraní je málo a nábojov ešte menej. To, že po ňom strieľali, bola vlastne pre neho pocta, no i jasný signál na ústup.
Chytil sa výklenku a vytiahol sa hore. Po pár ladných pohyboch už bol na streche kamenného, stredne veľkého mešťanského domu. V tej chvíli bol naozaj rád, že žiadny z vojakov nemal luk či vrhacie dýky. V duchu sa musel zasmiať nad chabou výzbrojou strážcov poriadku.
Zistil však, že na také akcie si najbližšie plášť nezoberie. Teraz však bežal neznámo kam a plášť za ním tajomne vial.
Hlásim sa tu po vyše roku, áno, hanbím sa za seba. No nechcela som sa do toho nútiť, lebo by to aj bolo vidno na príbehu.
Za ten čas sa zmenil nie len wattpad, ale aj ja. Možno to bude vidno na niektorej z budúcich kapitol, keďže túto som mala predpísanú ešte predtým, než som sa vytratila z Wattpadu. Nejdem tu sľubovať pravidelné vydávanie kapitol, hlavne keď neviem, koľko ľudí ešte stojí o tento príbeh. Momentálne však cítim potrebu písať, a tak píšem.
Určite mám v pláne príbeh dokončiť, no v najbližšej dobe budem asi len opäť čítať hlavne svoje príbehy, aby som nadviazala na svoj štýl písania a znovu začala byť aspoň trošku produktívna.
Som zvedavá na vaše ohlasy 🖤
-M-
