Zo spánku ma zobudil krik a rinčanie skla.
Dievčenský krik.
Princeznin krik!
V sekunde som sa vyhrabala z perín a z pod vankúša vytiahla meč. Zo stolíka som ešte vzala dýku a rozrazila dvere mojej komnaty. Na chvíľu ma oslepilo svetlo na chodbe. V hlave som si však spomenula na sľub, ktorý som dala kráľovi. Že dám na jeho dcéru pozor.
A ja som dúfala že sa vyspím.
Otvorila som dvere do Bellinej komnaty a vbehla dnu.
Niekto stál nad jej posteľou a škrtil ju. Dúfam že nejdem neskoro. Automaticky som po ňom hodila dýku. Len tak tak sa jej uhol. Našťastie však pustil princeznú a vytiahol meč. Chcel ju prebodnúť, no môj meč to odrazil.
,,Bella uteč!" nebolo jej treba dvakrát hovoriť. Bosá vybehla z izby a kričala pri tom ako by ju divé psy naháňali. Dúfam, že ju niekto začuje a príde mi na pomoc.
Otočila som sa čelom k protivníkovi a venovala mu bojovný pohľad.
Tvár mu skrývala tmavomodrá kapucňa, ktorej pokračovaním bol tmavomodrý plášť, ktorý mu siahal až po stehná. Bol ozbrojený lepšie ako ja. Ja som bola len v nočnej košeli a bola som taktiež bosá.
Zahnal sa po mne mečom. Zarazilo ho, keď cezo mňa prešiel ako cez vodu. Zlovestne som sa usmiala.
Mám ťa.
Na chvíľu som sa zhmotnila, aby som mu venovala úder a potom som bola opäť v nehmotnom stave. Dokonale mi vychádzala moja taktika. Bol zmätený a to mi dávalo ďalšiu výhodu.
Prešla som cez neho a kým sa stihol otočiť, opäť som cez neho prešla a stihla som aj zaútočiť. Zahnala som sa mečom a urobila mu v plášti dieru. Reagoval pohotovo a tak mu na chrbte ostal len drobný škrabanec.
Zúril. Bolo to vidieť na jeho pohyboch. Boli stále dravšie a rýchlejšie. Nestíhala som mu oplácať údery. Sekal cezo mňa a nedal mi tak možnosť nejako ho zraniť. Nebol hlúpy.
Nepomáhalo ani to, keď som prešla cez nejaký predmet. Ľahko prekukol moju nedomyslenú taktiku a zahnal ma do kúta.
Nemala som na výber. Zhmotnila som sa a začal sa rovnocenný súboj.
Odkloniť útok, urobiť výpad vpred, zohnúť sa, zaútočiť...
Bol to ako tanec, pričom hudbu tvorilo štrnganie našich mečov.
Kov o kov.
Neexistoval čas ani priestor.
Len ja a on v boji na život a na smrť.
Pripadalo mi to ako večnosť, pritom je to pár sekúnd, možno minúta.
Po otočke som sa ocitla za jeho chrbtom. Stiahla som mu z hlavy kapucňu.
Bol to okamih.
Vlasy mi v tej tme pripadali čierne, no mohla som sa mýliť. Zaujali na však jeho oči. Mala som pri nich pocit, že vidím svoj odraz. Že vidím svoje vlastné oči.
Nikoho s takými očami ako mám ja som ešte nevidela.
Tmavá modrá, ktorá sa podobá jasnej nočnej oblohe. V dúhovke sa pri tom nachádzajú čierne čiary, ktoré robia oči ešte tmavšími.
A on ich mal rovnaké.
Za svoju nepozornosť som zaplatila. Jednou rukou si neznámy vrátil kapucňu na miesto a tou druhou sa po mne zahnal mečom.
Nestihla som sa úplne uhnúť, a tak ma porezal na ruke. Našťastie nie na tej, v ktorej držím meč. Nech to bol ktokoľvek, je to dobrý šermiar. Kvôli zranenej ruke som bola v nevýhode, no vyrovnávali to moje schopnosti, ktoré som občas musela použiť. Bolo to vyčerpávajúce zhmotniť sa a potom opäť zmiznúť. Musím niečo vymyslieť.
Nakoniec som nemusela vymýšľať nič. Do izby pribehol Henry svojou super rýchlosťou. Muž v kapucni to asi vzdal.
Sotil ma na zem a prebehol okolo mňa smerom k rozbitým balkónovým dverám. Takže takto sa sem dostal.
Vybehol na balkón a bez zaváhania skočil skôr, než ho Henry stihol chytiť.
Pomaly som sa zdvihla zo zeme a z dlane si vybrala črepinu skla.
Vďaka adrenalínu som nevnímala bolesť, no ten vyprchal a ja som okamžite pustila meč z ruky a chytila si ranu. Ako by na mňa dopadla váha celej situácie a uvedomila som si, čo sa vlastne stalo.
Bola som v šoku. Zahmlilo sa mi pred očami.
