If you could see me now (Harry Styles Fan Fiction SK)

16. časť

Milý denníček,

práve som prišla od pani Leades a od nej mám teba. Vraj sem mám zapisovať všetky moje pocity. Mám sa ti vyrozprávať. Tiež mi povedala že dnes už pôjdem späť k Gemme. Konečne... Tých pár dní sa trocha pretiahlo. Presnejšie som tu už 2 týždne. Bez mobilu, bez návštev, bez všetkých... S ľuďmi som bola iba keď som sa bola najesť. A Gemmu som videla iba raz. Každý deň tu je rovnaký : vstanem, príde sestra a odvedie ma na jedlo, dovedie ma späť do izby, terapia s pani Leades, jedlo, nuda v izbe, jedlo a spánok. Sestra mi už mobil nevrátila. Tak dobre... pocity... moje pocity. Vlastne teraz práve neviem ako sa cítim. Som rada že už konečne nebudem sama  v tejto izbe a pôjdem k Gemme, ale... som rozhodená z dnešnej terapie. Dnešná terapia bola o chalanoch. O Tomovi a Brattovi. Na žiadnej predošlej terapii sme nepreberali ich. Ale dnes... dnes to bolo inak. Chcela počuť všetko. Chcela vedieť všetko o nich, o našom vzťahu, o mojich pocitoch. O všetkom. A ja som rozprávala. Začala som a nevedela som prestať. Myslím že som o tom už potrebovala rozprávať. A bolo dobré že ona skoro nič nehovorila. Písala si poznámky, a raz alebo dvakrát ma stopla keď som odbočila od témy. Plakala som... Celý čas som plakala ako malé dieťa keď mu rodičia nechcú kúpiť hračku, ktorú strašne chce.  Ale teraz... teraz sa cítim... oveľa lepšie. Odľahlo mi keď som to všetko mohla niekomu povedať. Vlastne tieto súkromné terapie sú oveľa lepšie ako tie skupinové. S pani Leades sa cítim lepšie. Myslím že ju začínam mať rada...  

Zaklapla som denník a začala bruškami prstov prechádzať po kožených doskách. Keď sa ozvalo klopanie nadskočila som. Rýchlo som denník schovala k ostatným veciam do kufra, ktorý mi už vrátili. Určite už prišla sestra a odvedie ma k Gemme. Konečne... Otvorila som jej dvere. Po týždni ma už prestali zamykať. Takže som im nemusela hlásiť každý môj krok. Bez slova mi podala mobil, otočila sa a odišla. Myslím že čakala že pôjdem za ňou. A aj som išla. Vzala som si kufor a prechádzala mne už známych chodbách. Za ten čas som to tu všetko stihla preskúmať. Často som v noci chodila po chodbách keď som nemohla spať. Keď o tom teraz premýšľam je dosť divné že som nikoho nestretla. Ale myslím že to bolo dobré. Za prvé  by som mala problémy a za druhé nemuselo by to dopadnúť dobre. Len si predstavte... Idete v noci po tmavej chodbe... ste v nemocnici - presnejšie na psychiatrii (určite nečakáte že tam niekto je ) a zrazu sa spoza rohu vynorí dievča. Infarkt máte istý. Zastavili sme pri dverách mojej starej izby. Čakala som že sestra odíde. Namiesto toho stála na mieste a ani sa nepohla. Hľadela na svoje biele ošúchané tenisky. Roztrasene sa nadýchla ako by si chcela dodať odvahu a už už otvára ústa, ktoré potom rýchlo zavrie. Zakrúti hlavou a s tichým

„Ahoj“ ma necháva samú. Zamračím sa. Čo asi mohla chcieť? To je jedno... Určite to nebolo dôležité... Upokojujem sama seba. Zhlboka sa nadýchnem a stlačím kľučku...   No asi som to nemala robiť bez zaklopania. Otvorila so dvere a nakukla dnu. Gemma sa tam bozkávala s Lukasom. Keď si ma všimli hneď sa od seba odlepili.

''Prepáčte..ja..naozaj sa ospravedlňujem. Pokračujte kde ste skončili.'' Spanikárila som a vyšla znova na chodbu. Zhlboka som sa nadýchla a premýšľala o tom aká som blbá. Nemohla som zaklopať?! Hypnotizovala som dvere a rozmýšľala som, čo sa za nimi deje. Vzápätí sa otvorili a vyšiel z nich Lukas. ''Ahoj Daisy. Si späť?'' Opýtal sa milo a jemne sa začervenal.

''Áno. A..naozaj prepáč. Nechcela som vás vyrušiť.'' Sklonila som hlavu.

''To je v poriadku.''

''Takže..vy..ste spolu?'' Pozrela som naňho s úškrnom.

''Asi áno. Neviem. Musíš sa opýtať Gemmy.'' Mávol rukou k dverám.

''Fajn. Tak..asi pôjdem.'' Potiahla som kufor k dverám.

''Oh, sure.'' Pomohol mi s kufrom do izby, kde už sedela Gemma so širokým úsmevom.

''Majte sa.'' Zamával nám a zatvoril dvere.

''Tak Gemma..čo sa zmenilo od kedy som odišla? Ušlo mi niečo?''

''Vôbec nič.'' Stále mala ten úsmev, ktorý som vedela na človeku dobre rozpoznať. Zamilovaný úsmev. ''Domyslím si a nepýtam sa. Konečne ste spolu.'' Prikývla.

''Konečne som šťastná.'' Rozbehla sa ku mne a pevne ma objala.

''Som šťastná s tebou.'' Zamrmlala som jej do ramena. Odtiahla sa odo mňa.

''Dlho sme sa nevideli.''

''Áno, dlho.'' Súhlasne som prikývla.  

„O pár týždňov ma prepustia.“ povedala Gemma keď sme neskôr ležali vedľa seba na jednej posteli. Obe sme ležali na bruchu a pozerali do bieleho stropu. Po tejto vete sa zdal byť ešte zaujímavejší. „Uhm... to je super.“ vykoktala som po dlhšom tichu. Ale po pravde to vôbec nebolo super. Nevedela som si predstaviť čo tu budem robiť bez nej. Ako to zvládnem. Kto my zabráni to urobiť? Čo sa stane ak znovu podľahnem a ona tu pre mňa nebude? Na tú otázku som vedela odpoveď. Buď umriem alebo si ma tu nechajú do smrti. Jedno lepšie ako druhé.

„Budem ťa chodiť navštevovať. Sľubujem. A myslím že ani teba si tu už nenechajú veľmi dlho.“ venovala mi úsmev.

„Vieš predsa že tu budem pre teba nie? Pomôžem ti... Pomôžem ti sa z toho dostať. Sme v tom spolu. Vieš... si vlastne moja jediná kamarátka. Všetkým záleží len na to že som Harryho sestra. Nevzdám sa ťa.“

„Bojím sa... Gemma bojím sa že prídem aj o teba. Ako som prišla o Toma a Bratta. Boli to jediný ľudia, ktorým som verila. Boli ako moji bratia. Tak strašne to bolelo keď Tom zomrel.. ale bol tu Bratt a pomohol mi. Dostal ma z toho. Lenže teraz tu nie je nikto kto by ma z toho dostal... Nechcem aby tu niekto bol. Nechcem aby mi už na niekom záležalo. Strašne to bolí. Tak strašne...“ prehltla som vzlyk. Nesmiem znova plakať. Plaču bolo dosť.

Gemma sa pretočila na bol. 

„Nestratíš ma. Mňa nie... Sľubujem.“ 

„Nemala by si to sľubovať. Bratt sľuboval to isté a už tu nie je... Opustil ma. Nechal ma tu samú Gemma! Keď som ho najviac potrebovala. Potrebovala som aby mi vysvetlil tú pusu. Potrebovala som ho... on mi mal zabrániť v tom aby som to urobila. Mal tam byť! Nemal... nemal ma opustiť. Nemal.“  vybuchla som... tá stena, ktorá držala všetky tie pocity vo mne proste praskla. A ja som vybuchla. „Chcela som ho opustiť lenže... ja som už ďalej nemohla. Nezniesla by som to. Všetky tie pohľady, ktoré úplne jasne hovorili že by boli radšej keby som umrela ja. Tom nemal zomrieť. To ja... Gemma ja som mala zomrieť! Ja. Ja. Ja. JA!“ kričala som. Na Gemmu. Práve som asi odstrašila jediného človeka, ktorý sál pri mne... 

New páárt :3 :) baby, naozaj sa strašne moc ospravedlňujeme..:( prepáčte..ale sme aj tak veľmi rady, že sa vám to páči a že ste dokonca aj komentovali :3 robí nám to taký hrejivý pocit pri srdci :3 ste super ! :) čo sa týka príbehu..tak..vieme, že už očakávate 1D..dajte tomu trocha času :D veď sú to 1D :3 dúfame, že vás to nijako neodradí :) ale naozaj už každú chvíľu budú v každej časti :)

Love you all :*

Annie&Kate :*