If you could see me now (Harry Styles Fan Fiction SK)

4. časť

Robí si zo mňa srandu? Nechcem ísť do blázinca! Nesmiem...

Posadila som sa a nohy zosunula na podlahu. Trochu sa mi zamotala hlava, ale ustála som to. Zápästia som mala obviazané bielučkými obväzmi. Určite tam budem mať škaredé jazvy. Jazvy ktoré mi budú pripomínať že som zlyhala. Ani zabiť sa nedokážem poriadne.

Porozhliadla som sa po izbe. Všetko tu bolo biele a čisté. Nepochybovala som že som v tej najlepšej nemocnici v meste. Mám sa zbaliť. A odísť. Do blázinca. Neurobím nič. Nikam nepôjdem. Žiadny blázinec sa nebude konať. Postavila som sa na nohy a donútila som sa spraviť pár krokov aby som prišla do kúpeľne. Zhodila som tú „vec“ čo som mala na sebe na podlahu a vošla do sprchy. Nastavila som si teplú vodu a nechala aby mi močila celé telo. Zavrela som oči a zaklonila hlavu. Nikde som nevidela šampón ani sprchový gél tak som proste len stála a zmývala zo seba všetok ten hnus. Vydýchla som zbytočný vzduch s pľúc a po kachličkách sa zosunula dole. Nohy som si pritiahla k telu a rozmýšľala čo som v vtedy cítila.

Bála som sa, ale aj tešila.

Bolelo ma to, ale bola som za tú bolesť rada.

Chcela som zomrieť, ale... chcela som ostať nažive.

Som na žive a všetci ma považujú za blázna. Vlastne ja aj blázon som. Chcela som sa zabiť. Z mojich myšlienok ma vytrhlo až pálenie zápestí. Keď som sa na ne pozrela obväz bol celý mokrý. Na miestach kde boli zárezy boli červené škvrny. Ale tie tam pred tím neboli. Začala som panikáriť. Zastavila som vodu. Z poličky som vzala biely uterák a zabalila som sa do neho. Znovu som prešla do izby a sadla a si na posteľ. Začala som si tie obväzy dávať dole. Najprv pravú ruku. Pomaly som ho odkrucovala a keď už nebolo čo odkryla som si zápestie. Keď som to uvidela, chcelo sa mi plakať. Tie zárezy boli hlboké, krvavé a ... a hnusné! Určite tam budem mať jazvy. Rýchlo som si odmotala aj druhú ruku a modlila sa aby to nebolo horšie. Bolo. Zárezy boli väčšie a hlbšie. Ako zo zlého sna. Obvezy mi vypadli z rúk a ja som zostala vysieť očami na mojich zápästiach. Dych sa mi zadrhával a len ťažko som potlačovala slzy.

„Konečne si sa preb...“ ozvalo sa. Neotočila som sa za hlasom. Stále som sa pozerala na svoje „výtvory“.

„Daisy? Čo sa stalo?“ pocítila som na svojom ramene ruku. „Oh bože!“ ruka, ktorá sa tak nečakane objavila aj zmizla.

Snažila som sa niečo urobiť.

Snažila odtrhnúť od toho pohľad, postaviť sa a obliecť.

Snažila som sa ukľudniť svoj dych.

Urobiť čokoľvek, ale nešlo to.

„Slečna Ellewoodová? Čo ste to urobili?!“ tento hlas som nepoznala. Prst, ktorý sa ocitol pod mojou bradou ma donútil od toho odtrhnúť oči. Teraz som sa pozerala do Brattových zelených očí, v ktorých som videla toľko pocitov. Strach, bolesť, smútok ale... ale aj pochopenie?

„Daisy? Neboj sa. Všetko bude v poriadku.“ usmial sa. Vedela som že to nie je úprimný úsmev. Vedela som to pretože som ho poznala príliš dlho. Od malička. A chcela som ho opustiť. Nechať ho tu samého. Chcela som zomrieť ale nemyslela som na mojich blízkych. Na ľudí, ktorý ma majú radi. Nemyslela som na Bratta, mamu, otca. Na nikoho. Myslela som len na seba.

Na všetku tú bolesť.

Na to ako sa jej potrebujem zbaviť.

Na svoje problémy, neriešiteľné problémy.

Bratt mi začal zotierať slzy. Neuvedomila som si kedy som začala plakať.

„Slečna musíme vám tie ruky obviazať.“ povedala sestrička. Hlas mala chladný a silný, ale keď som sa jej pozrela do očí videla som v nich ľútosť. To bolo to posledné čo som teraz potrebovala. Ľútosť.

Tak je tu nováá :) Fakt by sme poprosili viac komentov :) (nie je tu nikdy žiaden -_-) vyjadrite svoj názor :) nečíta to veľa ľudí, ale pravdepodobne budeme pridávať aj tak :) dúfame, že sa to nejako postupne rozbehne :) Votes&Comments 

Annie&Kate :)