Život človeka je krásny ... no nikto nevie čo je po smrti... ja to viem... Vždy som mala rada dostihy a kone no nikdy som nejazdila... No osud mi dal tú možnosť...
Bola neskorá noc a vracala som sa domov. Mala som slúchadká v ušiach a šla som cez cestu... Počula som zvuk bŕzd a už si pamätám len náraz. Zomrela som. Teda nie tak úplne moja duša stále žila. Mala som len 15. Nestihla som takmer nič zažiť. No možno to zažijem v budúcnosti.
Bolo 13.3.2013 ... PIATOK. Keď som "zomrela" všade bolo svetlo a počula som hlasy ľudí. Myslela som že som v nemocnici no keď som otvorila oči ležala som na zemi. Nejaký ľudia ma utierali osuškami a niečo ma olizovalo. Keď som sa spamätala rýchlo som sa začala obzerať a stavať sa na nohy. Čakala som ,že ich budem mať 2 no zistila som ,že sú 4. Zaskočilo ma to a vystrašila som sa. Spadla som na zem no znova som sa začala štverať na moje nové nohy. Nič som nechápala. Po asi piatich minútach som konečne stabilne stála. Ľudia okolo mňa hovorili anglicky.
,,Diablo" ozval sa neznámy človek. Znamenalo to diabol. Prvé čo ma napadlo je ,že som pravdepodobne mužského pohlavia tak som svoju hlavu zvedavo natočila pod moju zadnú časť. Našťastie som tam nič nemala. Uff. Takže som mala ženské pohlavie ale prečo ma nazvali Diablo ?
Začala som sa obzerať a pochopila som čo sa deje. V stajni sa narodilo nové žriebätko. JA. Moja nová mama vyzerala úchvatne. Bola silná, pekná a dobre stavaná. Usúdila som ,že bola pravdepodobne dostihová.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Ľudia sa na mňa dívali a stále opakovali slovo "Diablo" . Usúdila som ,že to bude asi moje nové meno. Mala som bielu farbu. Bola som maličká. Onedlho som začala mať hlad a tak som sa "inštinktívne" snažila dostať k mojej mame. Prišla som k nej a začala som sať mliečko. Cítila som sa v bezpečí. Keď som pila mlieko moja mama ma oblizovala a tak zohrievala.
,,She stood up quickly. She must be exceptional." povedal jeden človek ,ktorý hladil moju mamu. V hlave som mala zmätok. Až neskôr mi došlo čo povedali : "Postavila sa rýchlo. Musí byť výnimočná." V kohútiku som približne mohla merať takých 110 cm. Bola som malá a zraniteľná.
Všetko to bolo také náhle. No pochopila som ,že už nebudem žiť ako dievča ale ako kobyla.
