On a mágia

2. Kapitola

Prvé lúče slnka zahriali Cortny ľadové ruky, ktoré sa pred malou chvíľou snažila ohriať dychom. Thomas bol už dávno hore a chcel ísť preskúmať dedinu, zohnať jedlo a zistiť ako sa veci majú. Cortny, samozrejme, chcela ísť s ním, a preto sa teraz vezie v koči.
„Taká zima zase nie je." Provokatívne sa uškľabol Thomas. Cortny zagúľala očami a rukou siahla do brašne kde si pred cestou schovala denník. Našťastie sa po včerajšom incidente nestratil. Cortny ho vždy opatrovala, bola to jediná vec, ktorá zostala po jej matke. Keby ho stratí, neodpustila by si.
„Vraj tam dnes budú mať stánky s rôznym tovarom. Môžeme sa tam ísť pozrieť," navrhol Thomas, keď si všimol vážny výraz tváre jeho sestry. Cortny sa opäť uvoľnila a kývla hlavou:
„To znie dobre."

Koč napokon zastavil pri jednom z mnohých obchodov. Cortny očami rýchlo preskúmala okolie. Drevené domčeky všade kam ľudské oko dohliadne. Dedinka stála pod kopcom kde sa nachádzala ich chalúpka neďaleko lesa. Kopec tvorili polia kde takmer každý deň pracovali smrteľníci.
„Stretneme sa pri stánkoch?" opýtala sa Cortny a pohľad nasmerovala k bratovi, ktorý medzitým uviazal kone. „Tu máš pár mincí keby sa ti niečo zapáčilo." Thomas jej do ruky vložil množstvo zlatých krúžkov. Cortny ich s úsmevom vložila do brašne, rozlúčila sa s bratom a vydala sa k stánkom, ktoré boli plné ľudí.
Oblečenie, šperky, pečivo, všetko na čo si nie jeden pomyslí.
Toľko ľudí. Zvážilo v mysli dievča. Cítila auru všetkých, tých dobrých, ale aj tých zlých. Niektorí sa rozprávali, iní zase očami skúmali rôzne predmety v stánkoch a deti behali okolo. Cortny sa nestíhala obzerať, tam kde nedávno žila s bratmi nikdy takýto ruch nebol. Bola zvyknutá na ticho a nejasné slová prírody. Všetko sa zdalo byť ako z druhého sveta. Cortny sa zamotali nohy a nechtiac padla do najbližšej náruče.
„Oh, prepáčte mi, pekná lady." Zdvihla tvár k cudzincovi, ktorý sa na ňu vrelo usmieval. „Pardón," zamumlala a odtiahla sa, „zamotali sa mi nohy." Zrak zase sklopila. Cudzinec v ruke zvieral košík plný čerstvého pečiva – krásna vôňa vzápätí vrazila do jej nosa. „To sa stáva, lady," odvetil, „prosím, to je pre vás." Siahol rukou po čerstvý kúsok a podal ho Cortny. „Ďakujem ale...nevrazila som do vás ja?" Zmätene sa pozrela na chlapca, ktorý kývol rukou akoby nešlo o nič vážne. „Berte to ako menší dar. Vidíme sa neskôr," zakýval, vôňa pečiva sa stratila v dave aj s chlapcom. Cortny nemo pozerala na teplé zabalené pečivo, nakoniec len pokrútila hlavou a skryla ho do brašne.
Pokračovala po stánkoch až pokiaľ sa nedostala k malej fontáne uprostred dediny. Nielenže ju zaujal zvláštny tvar fontány ale aj dve osoby pod ňou.
To sú oni!
Skríkla v mysli, sledujúc dvoch vlkolakov v ich ľudskej podobe. Nevšimli si ju, zatiaľ. Lenže keď sa chystali odísť – smerovali si to priamo k nej! Cortny sa rýchlo zvrtla k stánku a tvárila sa, že ju zaujali predmety pred ňou. Chlapci okolo nej nevedomky prešli. Keď boli dostatočne ďaleko, Cortny vydýchla.
Včera boli najväčšími nepriateľmi a teraz sa správajú ako starí priatelia?
Pomyslela si a nechápavo nadvihla jedno obočie. Niečo jej na tom jednoducho nesedelo a rozhodla sa ísť zistiť čo.
Áno, bolo to hlúpe a hlavne nebezpečné, lenže to v tú chvíľu Cortny vôbec netrápilo. Zvedavosť ju totiž premohla, a tak opatrne sledovala dvoch chlapcov, ktorí sa ako-tak zmiešali s davom dedinčanov.

Vlkolaci v ich každodennej podobe si to smerovali priamo do lesa, Cortny sa pokúšala byť v dostatočnej vzdialenosti. Pokiaľ by ju uvideli, bohvie čo by sa stalo potom. Netúžila to zistiť, a preto sa snažila byť ako tí kráľovskí špióni na misií.
Obaja kráčali k akejsi jaskyni pokrytou liánami. Cortny sa telom pritlačila o najbližší strom a nenápadne vytŕčala hlavu pre lepší výhľad.
Chlapec s bielymi vlasmi sa obzrel po okolí, potiahol nosom a venoval priateľovi – včera tak vôbec nevyzeral – nepekný pohľad.
Ten zopakoval jeho gestá predtým, ako sa obaja otočili k stromu, ktorý Cortny považovala za dobrý úkryt.
Nemohli ma vidieť...však? pomyslela si Cortny, chrbtom opierajúc sa o strom raz taký ako ona.
„My vieme že tam si," ozval sa jeden z nich. Cortny niečo zamrmlala popod nos a vyšla z úkrytu. Bielovlasý mal prekrížené ruky medzitým ako čiernovlasý posmešne dvíhal jedno obočie. Cortny si popravila brašňu a spustila:
„O čo vám dvom ide?"
„Dobrá otázka. O čo ti ide?" odpovedal Havran ďalšou otázkou. Cortny si založila ruky a odvážne sa mu pozrela do očí. Nebojí sa predsa nejakých dvoch psov, ktorý majú medzi sebou istý vzťah. „Tvoj kamarát ma napadol. Rada by som vedela aké mal úmysly," povedala nahnevane.

„Sú tu."

Ozval sa bielovlasý. Cortny nechápavo nahla hlavu do strany. „Kto?" opýtala sa. Havran sa zhlboka nadýchol. „Dúfam, že vieš čo máš robiť," nádejne sa pozrel na bielovlasého, lenže ten mu neodpovedal.
Cortny sledovala ako sa Havran blížil k nej. „No tak počkať! Čo si myslíš–!" Jazyk sa jej zastavil vo chvíli keď ju chlapec schmatol, akoby nevážila vôbec nič a začal bežať. Cortny nemala inú možnosť ako pevne chytiť jeho plecia. Nebol by to totiž pekný pád na zem. „Si šialený!" posťažovala si, keď stromy začali vyzerať ako farebné čmuhy. Chlapec bežal priveľmi rýchlo. „Práve som ti zachránil život!" odvetil a dievča pocítilo menšie stisnutie okolo pása.

Zastavil na kraji lesa kde položil Cortny späť na svoje nohy. „Čo to malo znamenať?" vyzvedalo dievča zároveň sa oprášilo a skontrolovalo všetkých desať prstov. „O to sa ty nemusíš báť, Cortny," odpovedal, meno na konci vety ju nemilo prekvapilo. Ako mohol vedieť jej meno? Žeby ho počul včera od Jamesa, ktorý ju hľadal?
„A ty si?" spýtala sa.
„Možno nabudúce, mám pocit, že ťa niekto postráda." Prstom ukázal do diaľky. Cortny jeho oči sledovala k postave, stavbou tela ako muž, niekoľko metrov od nich. „Ako to myslíš nabudúce?" zamumlala a otočila sa naspäť k nemu, no jej oči spozorovali len stromi rôznej veľkosti.
Chlapec bol preč.

Cortny sa so zmiešanými pocitami vydala k Thomasovi, ktorý jej daroval ten najhorší pohľad aký brat môže darovať. „Prepáč..." šepla, lenže Thomas nereagoval. „Budem sa pýtať doma," povedal a otočil sa chrbtom. Cortny vzdychla, tvár sklopila k zemi.

Toto bude dlhá noc.