On a mágia

6. Kapitola

Druhý deň, keď bolo slnko v strede modrej oblohy, sľúbil Jack Cortny, že jej dá všetky odpovede na otázky.
Momentálne traja chlapci a dievča jedli. Vzduch medzi nimi bol plný napätia, Cortny sa necítila v prítomnosti bielovlasého chlapca – známeho ako Edwin – príjemne. Každú chvíľku ju sledoval a nebol to priateľský pohľad. Deni si ničoho nevšímal, o Jackovi sa to však nemohlo povedať.
„Ja a Cortny pôjdeme navštíviť Lindu. Pridáte sa?" opýtal sa, a tak donútil Edwina odvrátiť zrak od dievčaťa. Deni zatriasol plecami s polo-plnými ústami potom odvetil: „Chcel som sa ísť osviežiť k vodopádom."
„Prečo ju chceš zoznámiť s Lindou?" spýtal sa drzo Edwin. Cortny sa na moment pozrela do zeme. Linda...to meno som niekde počula. Zamyslela sa.
„Nezačínaj Edwin," varoval ho prísnym pohľadom Jack, lenže tvrdohlavý chlapec si stál za svojím. „Nechápem čo na tej beštií vidíš! Bude ťa to stáť veľa, Jack! Skôr či neskôr za to príšerné zaplatíš!" skríkol a vstal. Daroval Cortny posledný nepekný pohľad a odišiel od stola preč.
Cortny ovisla tvár, naozaj je tým, čím ju Edwin nazval?
„Netráp sa tým. Musí si vyvetrať hlavu," zamumlal Jack a krehko siahol na jej plece. „Má pravdu Jack," postavil sa z miesta Deni. „A ty to dobre vieš."

***

Po jedle Jack a Cortny odišli do tých najhlbších častí lesa. Cortny sa očami pozerala všade možne len nie na Jacka, nemala chuť na akýkoľvek rozhovor. Nie po tom, čo povedal Edwin.
Les sa zdal tmavší, stromy akoby sledovali každý ich krok. Aura naokolo donútila Cortny zájsť bližšie k vysokému chlapcovi – niečo sa jej na tejto časti lesa nepáčilo. „Tu žijú monštrá? Čo ak na nás niekto zaútočí?" rozhodla sa prehovoriť. Jack sa zastavil, a preto dievča, ktoré sa stále obzeralo, narazilo do jeho mohutnej hrude. Predtým, ako Jack odpovedal, vzal Cortny za ruku a pokračoval v ceste: „Áno, žijú. Stačí sa držať cesty k Linde a nikto o tebe nebude vedieť."
„To znamená, že nemôžu zaútočiť?" opýtalo sa hlúpo dievča. Jack pokrútil hlavou a daroval jej jeden z jeho chabých úsmevov. „Nie, nemôžu."

Zastavili sa pred malou drevenou chalupou. Nie jeden by ju minul, bola dobre ukrytá medzi strašidelnými stromami. Boli tak husté, slnečné svetlo v ich korunách úplne zaniklo.
Nechcem vedieť ako to tu vyzerá v noci. Pomyslela si Cortny a kráčala za Jackom až pri dvere. Vysoký chlapec pokojne zaklopal, dvere sa vzápätí otvorili, no nikto nestál v nich. Cortny s údivom vstúpila dnu. Konečne spoznala niečo, čo jej je blízke – mágia.
Vo vnútri to bol úplne iný svet. Samé obrazy osôb, ktoré sa zdali Cortny známe, pritom žiadnu z nich nedokázala pomenovať. Chodba sa zdala byť dlhšia ako samotná chalúpka z vonka, steny akoby vnímali každý pohyb dievčaťa a vysokého chlapca pred ňou. Celý dom žiaril mágiou, tá Cortny vítala s otvorenou náručou.

„Jack, čo ťa sem zavítalo tentokrát?"

Ozval sa hlas, Cortny vzápätí spozorovala ženu len pár krokov od nich. Vlasy mala vo vysokom drdole, červené šaty boli dokonalo zladené so stenami a pár vráskavých očí hľadel priamo na Cortny.
Rosalinda. Jej meno je Rosalinda.
Pošepkal akýsi hlas v jej hlave. Stará dáma sa očami usmiala, vedela to.

„Sama vieš prečo, Linda. Cortny potrebuje vidieť svoju budúcnosť," odvetil Jack. Vďaka prezývke si Cortny ľahko dokázala predstaviť vzťah medzi týmito dvoma.
„V tom prípade ťa vítam Cortny. Izba je tadiaľto, ale to ty už dobre vieš." Vystrela ruku k dverám za ňou a Cortny sa ako na povel dala do pohybu. Niečo jej hovorilo, že môže tejto čarodejnici veriť, a preto nemala žiadne obavy.
„Patrí...patrí k vám?" spýtal sa Jack keď bola Cortny za dverami. Rosalinda mu venovala tajuplný pohľad: „Zmení to tvoje pocity k nej?"
Jack neodpovedal, zahľadel sa do zeme a nechal Rosalindu zmiznúť za dverami.

Cortny sedela za okrúhlym stolom, ktorý – namiesto vázy a kvetov – vlastnil guľu na zlatom stojane. A presne tá guľa bola aj jediným svetlom v izbe.
Rosalinda sa posadila oproti nej, no ešte predtým, než začala s mágiou, sa jej Cortny musela niečo opýtať: „Prečo ti vlkolaci preukázali ľútosť?"
Otázka vyznela trochu inak ako ju Cortny mala v úmysle položiť. Nechcela tým starú čarodejnicu uraziť, chcela len vedieť, čo je jej tajomstvo.
Rosalinda sa pousmiala zároveň rukami začala prebúdzať guľu k životu. „Kráľ potreboval niekoho kto mu poradí ako vojnu vyhrať, keďže nastali zúfalé časy. Od tej doby sem chodí vždy keď je plný mesiac a pýta sa, čo ho čaká v blízkej budúcnosti a na čo sa má pripraviť," odvetila, zatvárajúc oči. Cortny sledovala ako sa z modrej guľky stala fialová a potom zelená. „Naše posledné stretnutie nedopadlo zrovna najlepšie," povedala, Cortny naklonila hlavu do strany, nechápajúc. Rosalinde kleslo obočie, začala sa sústrediť na moc, ktorú vyžaroval predmet pred ňou. Dokonca aj Cortny ju cítila.
Osud. Osud. Osud. Osud. Osud.
Začalo jej zvoniť v ušiach, tento druh mágie cítila po prvýkrát. Rosalinda chvíľu len hľadala štipky unikajúcej mágie, ticho v izbe bolo neznesiteľné. Cortny však ponechala pery spojené, nechcela prerušiť veštenie, ktoré jej môže pomôcť nájsť bratov. Rosalinda spustila: „Chceš nájsť svojich bratov, no väčšie problémy ti dýchajú za krkom. Pokiaľ nebudeš opatrná, ľad pod tvojimi nohami sa zlomí a osobe, ktorá ti podá pomocnú ruku, už naďalej nemusíš dôverovať."
„Pokiaľ jej neodpustím...utopím sa?" opýtala sa Cortny, od žiarivej guličky doposiaľ neodvrátila zrak. Rosalinda prikývla. „Niekedy je pravda bolestivejšia ako klamstvo samotné," dodala, všetka mágia v miestnosti zmizla, akokeby tam nikdy predtým nebola.
„Jack stále nevie, že som–"
„Čarodejnica?"
Doplnila ju stará dáma. Cortny zatriasla plecami, pokiaľ chápala Rosalindinu poslednú vetu správne – ešte stále nepovedala Jackovi pravdu.
„Tvoja moc stále rastie, Cortny. Vieš ju používať, musíš ale zistiť ako," odpovedala múdro dáma v kresle. Cortny sa zhlboka nadýchla a zase vydýchla, bola tu posledná otázka, na ktorú potrebovala odpoveď. „Vieš kde sú moji bratia?" spýtala sa nádejne. Rosalinda mávla rukou, v guličke na stole sa zjavil akýsi obraz. Bol rozmazaný, lenže keď Cortny prižmúrila oči, spoznala známe tváre ryšavých dvojčat. Boli väznený, o tom niet pochýb. „..." Cortny stratila slová, môžu byť kdekoľvek.

„Sú v kráľovskom paláci."