On a mágia

4. Kapitola

Cortny raňajky jedla s ťažkým srdcom. Thomas ju úplne ignoroval a James len zmätene behal pohľadom raz k jednému, potom druhému. Vzduch sa zdal byť suchý, nikto sa neodvážil prehovoriť a zlomiť tak tenký ľad, vďaka ktorému boli všetci pokojní. Lenže po raňajkách sa ten ľad vyparil.
„Kde si včera bola?" spýtal sa Thomas kľudným hlasom. Cortny si priala zmiznúť hlboko do zeme a James pokračoval v zízaní. „Myslela som, že som si pri potoku zabudla denník. Zabudla som ti to povedať, prepáč," zamumlala potichu, nemala dostatok odvahy na to, aby sa mu pozrela do očí. Bola už dospelá áno, no dvaja bratia ju vychovali – aj keď neboli perfektní ako skutočná matka – a naučili Cortny všetko čo vie. Jeden potrebuje do života druhého, spolu sú predsa silnejší. To znamená žiadne hlúpe úteky bez toho, aby o tom povedala aspoň jednému.
Thomas vzdychol a daroval sestre posledný prísny pohľad: „Nech sa to viac neopakuje. Takmer som sa kvôli tebe spálil na slnku."
Cortny sa na neho pozrela a slabo sa pousmiala, vedela, že jej bolo odpustené. James až vtedy vstal a zvrtol sa k dverám. „Dostal som chuť na zajačie mäso," povedal, „štastie, že je les tmavý aj cez deň. Pridáte sa?" Otočil sa naspäť k dvom súrodencom, ktorí sa zasmiali. O chvíľu bola chalúpka neďaleko lesa prázdna.

Thomas a James pobehovali sem a tam, Cortny sedela pod stromom a niečo písala do denníka.
„Cortny!" ohlásil ju James. „Pôjdeme hlbšie, nemusíš na nás čakať," dodal keď mu dievča venovalo svoju pozornosť. Cortny prikývla, pod stromom sa rozhodla zostať o niečo dlhšie. Dokonca na moment privrela viečka a nechala sa vziať do rúk prírody.
Okolie bolo pokojné, do tejto časti lesa nechodili takmer žiadny ľudia, zvieratá tu mali svoj vlastný každodenný život. Neďaleký potôčik tiekol až do ďalšieho mestečka, ryby sa držali prúdu, ktovie kam ich cesta smerovala. Lúka posiata miliónmi kvetov bola v jej najkrajšom období – všetko rástlo a navonok sa tlačili pestré farby viditeľné aj z diaľky. Mravce, ktoré sa nachádzali či už v kmeňoch alebo vysokej tráve, dupotali nôžkami a niesli do mraveniska zásoby po niekoľkých radoch. Dokonca aj tiché chrápanie sa nieslo lesom až k dievčaťu pod stromom.

Cortny vydýchla a oči opäť otvorila, cítila to všetko. Keby sa sústredila ešte viac, možno by počula les šepkať rôzne slová. Stálo to však veľa námahy a jej sa hlava zatočila aj po tomto malom kúsku z jej neodhalenej moci. Zatvorila denník a ukryla ho do tašky. Deň sa len začal a už sa cíti vyčerpane.
„Je tu ticho, občas mám pocit akoby sa les ku mne prihováral," poznamenal čí si hlas, „stačí len nachvíľu zavrieť oči."
Cortny otočila tvár za mladíkom, ktorého od príchodu do dediny vídava príliš často. Pritom stále nevie jeho meno. „Áno, lenže ich nezabudni znova aj otvoriť." Potichu sa zasmiala a pokojne sa oprela o kmeň stromu. Nedokázala si vysvetliť prečo, ale jednoducho sa tohto zvieraťa s tvárou človeka nebála. Zdal sa byť iný. A to zatiaľ poznala len jeho a toho priateľa.
„Poznám ešte jedno takéto miesto." Narušil jej myšlienky záhadný mladík slabším úsmevom, ktoré neisto sformovali jeho pery. Dievča sa potom pozrelo na dlaň smerovanú práve k nej. „Pokiaľ chceš, môžem ťa tam zaviesť." Oči sfarbené do tmava sa v ranných lúčoch zaligotali. Cortny po krátkom uvažovaní nakoniec priložila ruku k tej neznámej a zišli z cestičky do hlbších častí lesa.

„Povieš mi niekedy svoje meno?" opýtala sa Cortny počas chôdze lesom, ktorý v noci nezažmúril ani oka. Chlapec jej daroval krátky pohľad a ďalší úsmev predtým, ako sa opäť otočil k ceste pred ním a povedal: „Hovoria mi Jack."
Cortny hneď neodpovedala. Očami sledovala menšiu ruku, ktorú zvierala tá väčšia. Líca vzápätí nabrali slabý ružový odtieň a zrak sa zdvihol naspäť k nemu. „To je...pekné meno."
„Ani tvoje nie je najhoršie," odvetil Jack a pridal do kroku.

Jack sa po pár dlhých minútach kráčania zastavil. Pustil Cortny ruku a odsunul preč ker, ktorý im prekážal v ceste. „Prosím, až po tebe." Rukou naznačil na svetlo – Cortny blúdila očami v ňom, nevidela nič, a preto si nebola istá či chce naozaj vstúpiť na miesto, o ktorom Jack tak lichotí. Nohy ju však neposlúchli a vydala sa vpred.
„Hlavne ich nevyplaš."

Pár krát zažmurkala, aby si oči privykli na ostré slnko, ktoré sa rozhodlo roztiahnuť všetky lúče. Najprv len hľadela, nechápajúc čím sa táto lúka líši od tej, kde bola nedávno. Potom však pochopila. Na každom kvete sa totiž skrýval motýľ, farbou sa jeden druhému vôbec nepodobal.
„Pšššt," Jack si priložil prst k perám, zovrel Cortny ruku a opatrne začal kráčať až doprosted toho všetkého s Cortny hneď po boku.
„A čo teraz?" spýtala sa, keď si ju Jack postavil tvárou v tvár.
Dupol nohou do zeme, motýle sa prebudili k životu a ako domino postupne vzlietli k oblohe. Ich krídla na moment zakryli modrú oblohu, vznikla dúha, ktorá tancovala v lúčoch slnka.
Cortny stratila slová, niečo takéto ešte nevidela.
„Prečo tak krásne voniaš?" zamumlal Jack a priblížil sa až moc blízko k dievčaťu, ktoré túto vetu nemalo počuť. „Ako to myslíš–?!" Cortny zastavila svoje ústa v momente, keď Jackové ruky obtiahli jej – o niečo menšiu – postavu. Mladík ju privítal vo vrúcnom objatí – tvár s tmavými očami skryl v jej vlasoch a zhlboka sa nadýchol. „Lepšie ako čerstvé jahody alebo ten najkrajší kvet na svete," mrmlal si svoje ďalej, výraz tváre Cortny ho v tom momente vôbec netrápil.
Ako ten najkrajší kvet?! O čom tára? spýtala sa v mysli. Nechápala odkiaľ sa tieto slová berú, chlapec sa zdal byť tým uzavretým typom, no teraz Cortny pevne stíska a je si istá, že ju tak ľahko nepustí. „Jack? Si-si v poriadku? To musí byť tými kvetmi okolo." Chcela chlapca odtiahnuť, lenže jeho mohutným telom dve ženské ruky nepohnú. Jack pokrútil hlavou a naposledy vdýchol sladkú vôňu z jej vlasov. Potom sa odtiahol, ruky aj naďalej viseli na pleciach dievčaťa. „Prepáč," ospravedlnil sa tichšie, „nikdy predtým som nestretol osobu ako si ty." Ruky mu neisto klesli späť k telu, dokonca aj jeho črty tváre sa zmenili. Cortny stála na mieste, pozorujúc oči tmavšie ako nočná obloha. Vyzerala akokeby mu na krátky moment nahliadla do duše a usúdila či je jeho odpoveď pravdivá. Ona však len sledovala jeho oči a čakala, čo z neho vyjde ďalej. „Mala by si ísť, bratia ťa už určite postarajú." Poškriabal sa za krkom, pripravený na odchod, Cortny ho však zastavila. Schmatla jeho zápästie a zahanbene sa pozrela do zeme: „Neviem nájsť cestu naspäť. Odvedieš ma prosím domov?"
Jackovi na perách zablysol úsmev, prikývol a vyviedol Cortny z nekonečného lesa.

Po príchode domov sa Cortny posadila do kresla a ostala premýšľať nad zaujímavým ránom. Mala zmiešané pocity. Stále jej chodil po rozume Jack – chlapec, vlkolak z lesov a jeho zaujímavá zmena nálad a slov. Bola tak zamyslená, že si neuvedomila jednu veľmi dôležitú vec.

Kde sú jej bratia?