On a mágia

3. Kapitola

****'s P.O.V.

Môj otec bol kedysi dávno verným generálom kráľovskej rodiny. Kráľovná – čarodejnica – mu verila natoľko, že mu zverila do rúk celé kráľovstvo aj s ríšou. Samozrejme, iba pre prípad, že sa jej niečo stane a už by ďalej vládnuť nemohla. V pravidlách sa totiž píše: „Čarodejnice, vlkolaci aj upíri majú právo usadnúť na trón, pokiaľ jedného z nich zvolí predchádzajúci vládca. Tieto tri rasy by sa mali každých sto rokov v moci striedať."
Lenže môj otec nebol nikdy korunovaný za kráľa.
Vládkyňa ťažko ochorela a čarodejnice sa s jej smrťou nedokázali zmieriť a už vôbec nie s tým, že im má vládnuť vlkolak. Preto môjho otca jeden večer našli mŕtveho v kope sena. Môj strýko chcel jeho smrť pomstiť, a tak sa začala vojna medzi dvomi rasami. Niektorí upíri sa pridali k strýkovi, no množstvo ostalo po boku čarodejníc.
Nakoniec padli všetci, ktorí patrili na stranu zla. Strýko usadol na trón a nechal zabiť čarodejnice, ktoré sa po skončení vojny schovali v rôznych kútoch sveta.
  To bol jeden z dôvodov prečo som ako dieťa začal pravidelne chodiť na tréningy určené práve na zabíjanie tých odporných beštií. Robil som to pre svojho otca a matku. Obaja si totiž zaslúžia spravodlivosť.

„Prestaň snívať Jackie! Je čas sa prebehnúť, nemyslíš?" zavelil Deni, dobrý priateľ, ktorého som spoznal na tréningoch. Prekrútil som očami a následne ich aj zavrel: „Zavri pysk, Deni. Práve som premýšľal."
„Ako povieš, veľký a mocný Jack z rodu vlkolakov," potichu sa zasmial, ignorujúc môj nahnevaný výraz. „Edwin má pre teba zaujímavé správy," dodal, keď ho prešiel smiech.
S ťažkým vzdychom som vstal zo stoličky a pobral sa von za ním.

„Deni vravel, že máš nejaké správy?" Prešiel som hneď k veci. Jediné, čo som videl bol jeho chrbát otočený ku mne. „Je tu čarodejnica, neďaleko," zamumlal a zvrtol sa ku mne. Ruky mal prekrížené, obočie takmer na zemi – jeho typická póza. „Vážne?" spýtal som sa nezaujato. „Prešli sme celou dedinou. Keby tu nejaká bola, už dávno by sme ju mali," dodal som. Edwin prekrútil očami a opäť sa otočil k lesu.
„Uvidíme, čo povie otec, keď mu ju prinesiem," povedal predtým, ako mu pokožku zakryla sivá, takmer biela, srsť. Bez ďalších zbytočných slov odišiel, premenený za vlkolaka.
Pokrútil som hlavou.
Idot. Myslí si, že môže konať ako sa mu zachce. Pomyslel som si a rozbehol sa za ním. Moje telo pocítilo zmenu a rýchlo sa začalo prispôsobovať. Taktiež mi narástla srsť, zuby sa zväčšili a zmysly sa stali ostrejšie.

Edwin zastavil neďaleko potoka, o pár sekúnd sme obaja boli skrytí v kríkoch a sledovali nejaké dievča, ktoré si odtiaľ naberalo vodu.
'To je ona?' opýtal som sa.
'Necítiš jej mágiu? Celý les smrdí ako ona!' skríkol.
Vzápätí som potiahol ňufákom, necítil som nič. Vietor bol stále ľadový, avšak neďaleké jahody a bobule mu dodali sladkú príchuť. Pomedzi to všetko som cítil ešte niečo, no vôňu som nedokázal nikde zaradiť. Jediné, čo môžem prezradiť je to, že bola neuveriteľne sladká.
'Poďme ju zabiť.' Narušil moje plávanie von z reality Edwin. Dokonca sa už stihol postaviť na všetky štyri.
'Si pomätený?! Nevieme isto či je naozaj jedna z nich!'
Mohol som sa snažiť ako chcem, no Edwin bol horší ako malé dieťa. Než som ho stihol zastaviť, rozbehol sa a zvalil to dievča na zem.

„Okamžite ma pusti!"

„PUSTI MA!"

Kričala na celý les. Si nemožný Edwin. Usúdil som v mysli a pridal sa k nim. Nemôžem mu dovoliť zabiť osobu, ktorá možno nepatrí k tým beštiam.

„Cortny!"

***

„Včera si úplne zošalel?!"

Ranná prechádzka po dedine sa rýchlo zvrtla k nepeknému rozhovoru. Bol som si istý, že tohto hlupáka hodím o najbližšiu stenu. „Nemôžeš zabiť človeka, ktorý je podľa teba čarodejnica!" pokračoval som ďalej s krikom. Šťastie mi prialo, keďže sme prechádzali prázdnou uličkou – dnes bol v dedine sviatok a občania sa rozhodli postaviť si stánky s rôznymi druhmi predmetov na predaj. Okrem toho bude večer nejaká oslava.
Preto som mohol kričať aj na plné pľúca, lenže nikto by sa nedozvedel o čom tento celý rozhovor je.
Edwin prekrútil očami a nahnevane pokračoval vpred. Bez odpovede. Dobre vedel, že nenávidím keď mi neodpovedá na otázky.
„EDWIN! Rozprávam sa s tebou!" znel som – aj sa tak cítil – ako otec, ktorý karhá malé dieťa. Edwin zamieril k menšej fontáne v strede mesta a ja smelo za ním.

„Teraz ma počúvaj–" začal som. „Hovor si čo chceš, Jack! Ja viem, že mám pravdu," skočil mi do reči. Pokrútil som hlavou, tento rozhovor sa opakuje každý deň. „Hneď ako príde kráľovská stráž, všetko jej poviem!" pokračoval, dával si však pozor na výšku svojho hlasu. Neboli sme príliš ďaleko od stánkov, ktoré sa kopili ľuďmi. „Keď ju potom rozpárajú, hlavu si dám nad posteľ ako trofej!"
„Áno? Pokiaľ viem ja som ten, ktorý tu teraz velí. Ak sa kohokoľvek dotkneš pošlem ťa naspäť do paláca!" skríkol som, a tak ukončil rozhovor. Nemám náladu počúvať jeho úbohé reči. „Ešte uvidíš," zamrmlal a spolu sme sa vydali k stánkom.
  Ako sme sa prechádzali, nemohol som si pomôcť očami behať sem a tam. Opäť som cítil tú lahodnú vôňu zo včerajšieho dňa. Úplne mi otupila zmysly, pokiaľ by pri mne nestál Edwin, spolu s ním aj nedávny hnev, určite by som sa premenil a začal pobehovať sem a tam ako malé šteňa.

Obaja sme smerovali do lesa kde sa nachádzal náš úkryt. Okolie jaskyne by nedokázal nájsť žiadny smrteľník, keďže bolo v častiach kde sa skrývajú aj väčšie potvory ako vlkolaky.
Edwin sa odrazu zastavil, presne kúsok pred jaskyňou. Potiahol nosom a daroval mi pohľad plný hnevu. Zrak potom uprel za neďalekým stromom. Zopakoval som jeho gestá zároveň som ochutnal jemný vánok, ktorý zmenil smer. Niekto nás sledoval.

„My vieme že tam si," povedal som a sledoval ako spoza stromu vyšlo dievča, ktoré Edwin považuje za nepriateľa. Ten si za krátky čas založil ruky a ja som sa pousmial. Nakoniec nemám otupené všetky zmysly.
„O čo vám dvom ide?" spýtala sa a pyšne si popravila brašňu prehodenú cez plece.
„Dobrá otázka. O čo ti ide?" opýtal som sa, ignorujúc jej zvedavosť. Nahnevane si založila ruky a s odvahou sa pozrela do mojich očí.
„Tvoj kamarát ma napadol. Rada by som vedela aké mal úmysly," povedala nahnevane.

„Sú tu."

Zamrmlal Edwin, obzerajúc sa do diaľky. V duchu sa mi odohralo niekoľko nepekných slov. Pokiaľ vojaci zistia, že je tu dáky človek – zabijú ju bez ľútosti a jej kosti si hodia do polievky.
„Kto?"
„Dúfam, že vieš čo máš robiť." Nádejne som sa pozrel na Edwina, ktorý však neodpovedal. Nenávidím to, v takýchto prípadoch trikrát viac. Začal som postupovať bližšie k zmätenému dievčaťu. Jej pohľad robil zo mňa ešte väčšieho somára, akým som sa preklínal v mysli.
„No tak počkať! Čo si myslíš–!"
Nestihla dopovedať, vzal som ju na ruky a začal bežať čo mi nohy stačili. Mal som dávať väčší pozor, potom by určite neprišla až k nášmu úkrytu. Táto hlúpa chyba sa nemôže zopakovať.
„Si šialený!" zakričala počas nepríjemnej jazdy. Pery sa mi sformovali do chabého úsmevu. „Práve som ti zachránil život!"

„Čo to malo znamenať?" opýtala sa, keď sme boli na druhom konci lesa. Ťažko som vzdychal, a tak mi chvíľu trvalo, pokým som našiel vhodné slová.
„O to sa ty nemusíš báť, Cortny," skĺzlo sa mi včerajšie meno na jazyku, akoby som ju poznal dlhšiu dobu. Sám som si nebol istý odkiaľ si pamätám jej meno.
„A ty si?"
„Možno nabudúce, mám pocit, že ťa niekto postráda," odvrátil som otázku k mladíkovi, ktorý vyzeral, že zvedavé dievča hľadá nejaký ten čas. Bez ďalšieho zbytočného slova som sa pobral naspäť pri jaskyňu, dúfajúc, že mi Edwin kryl chrbát aspoň tentoraz.