On a mágia

9. Kapitola

„Spomienka, ktorá nám je blízka k srdcu!?" zvýšil hlas znechutený Edwin a vytrhol sa z Deniho rúk. „To si ten hlúpy kvet nájdem aj sám!" zakričal. Cortny vstala a odtiahla dvoch chlapcov bokom. Bola si plne vedomá toho, že ani jeden z chlapcov nechce prísť o ich najcennejšiu spomienku; nech už je akákoľvek. Lenže Jack ich potrebuje a nemôžu zabiť tri dni v hustom lese, ktorý je ako nekonečné bludisko.
„Potrebujeme ho, bez neho sa budeme motať stále dokola," šepla Cortny, Deniho tvár zmäkla. O Edwinovi sa to, bohužiaľ, nedalo povedať. „Vieš čo sa stane, keď ti vezme akúkoľvek spomienku? Môžeš zabudnúť na isté osoby!" protirečil bielovlasý chlapec. „Má pravdu, Cortny," pridal sa k nemu aj Deni. Cortny stiahla obočie k sebe, sama dobre vedela, čo všetko sa môže stať ak im troll vezme spomienky. Spomienky na konkrétnu osobu. „Jack by to pre nás spravil," zamumlala. „Ja pôjdem." Otočila sa im chrbtom a vrátila sa opäť k trollovi, ktorý ich doposiaľ len mlčky sledoval.
„Dám ti jednu z mojich spomienok," povedala. Jej slová zneli odvážne, no vôbec sa nezhodovali s výrazom jej tváre. „Aj tri pokiaľ to pomôže."
Troll sa uškľabol a spojil dlane: „Výborne! Vyslov ju nahlas a o zvyšok sa postarám sám." Ruky mu zahalil akýsi dym zelenej farby, troll začal mrmlať zaklínadlo v starom jazyku a Cortny sa začala sústrediť na jej najkrajšiu spomienku.
Mala mať vtedy dvanásť rokov, James a Thomas jej v deň narodenín povedali všetko. Ako ju našli a vychovali. Cortny plakala, nebyť dobrej večeri a venca kvetov, nevstala by z postele do ďalších narodenín. V ten deň jej ukázali ako veľa pre nich znamená. Nemuseli byť spojený krvou, ale dvojičky ju vždy brali, akoby bola jedna z nich.
Spomienka, ktorá jej vhrnula slzy do očí aj teraz. Cortny trollovi opísala spomienku v krátkosti, keď bola hotová, troll bol pripravený dokončiť kúzlo, no Deni ho zastavil: „Aj ja mám jednu spomienku."
Troll pobavene nadvihol obočie, Cortny ostala šokovane na neho hľadieť. „V ten deň som spolu s Jackom ulovil nášho prvého jeleňa vo vlčej podobe."
„Aj...aj ja mám niečo," ozval sa Edwin a s ovisnutou hlavou prišiel k nim. „Posledný deň s mojou mamou," zamrmlal popod nos. Cortny na moment zmäklo srdce. Možno nie je až taký chladný. Pomyslela si.
Troll pohol rukou, Cortny aj dvaja chlapci pocítili ostrú bolesť hlavy, ktorá zanikla po necelej minúte. Cortny pokrútila hlavou, cítila sa inak.
„Tak chcete nájsť ten kvet alebo nie?" opýtal sa troll, ale na odpoveď nečakal. Vykročil vpred a čarodejnica s dvoma vlkolakmi ho bez slova nasledovali. Zvláštne pocity bublali v každom. Niečo im chýbalo, no akosi nemohli prísť na to čo.
„Koľko dní bude trvať cesta?" prehovoril Deni po dlhšej odmlke. Malý troll zatriasol plecami: „Ak pôjdete rýchlejšie, tak deň...možno dva."
Cortny si popravila brašňu, Jack musí liek dostať čo najskôr. Obáva sa, že kým sa vrátia k Rosalinde, môže byť už neskoro. „To aby sme pridali do kroku," zamumlala s presileným úsmevom. Chlapcom neunikla jej tvár plná starostí, avšak iba Deni reagoval. „Hm," zamyslel sa. „Vďaka našej vlčej forme by sme si cestu mohli skrátiť o veľký kus."
„Na čo teda čakáme?" Cortny obom darovala úsmev. Chlapci spravili pár krokov vzad, ich rýchla premena vzala Cortny dych aj po stý raz. O chvíľu pri nej stáli dve mohutné zvieratá. Cortny sa – spolu s trollom – posadila na Deniho chrbát a dvaja vlkolaci sa dali do pohybu.

Žiarivý kotúč sa strácal za lesom, dvaja vlkolaci doposiaľ iba bežali s vetrom. Našli miesto kde by mohli stráviť noc a než bude svitať, zase vyrazia na cestu.
Kým Edwin nožom brúsil menší konár, Cortny pomáhala Denimu založiť oheň.
„Aká dlhá je ešte cesta?" spýtala sa Cortny odpočívajúceho trolla. Zatriasol plecami, zároveň si končekmi prsta poškriabal nos a riekol: „Pokiaľ pôjdeme tak rýchlo ako dnes, možno tam napoludnie budeme."
„Hm," Denimu klesli kúty úst. „Jack potrebuje liek čo najskôr. Než sa vrátime, bude mŕtvy."
„Zavri pysk Deni!" okríkol ho Edwin, „možno je idiot, no silu má. Pár dní ešte vydrží."
Cortny sa nenápadne nad jeho poznámkou usmiala; po prvýkrát s ním súhlasila. Jack patrí medzi bojovníkov, tak ľahko sa nevzdá.
Deni poslúchol, radšej sa obrátil ku konárom, ktoré ich mali túto noc zahrievať. Oheň čo nevidieť pohltil tmu okolo nich. Cortny objala svoje nohy, zatvorila oči a nechala predstavivosť robiť svoje. Videla pred sebou lúku plnú motýľov a Jacka, ktorý sa usmieval. Mala ho na dosah, aj by sa ho dotkla, ibaže rozhovor chlapcov jej zmaril plány.
„Kto pôjde prvý hliadkovať?"
„Pôjdem ja, potrebujem o všetkom popremýšľať," povedal Deni a odišiel od ohniska. Cortny oči zase otvorila a vydýchla. Šialený tlkot srdca mala až v ušiach.
„Drž sa od neho ďalej," ozval sa spoza jej chrbta bielovlasý chlapec. „Chápem tvoje obavy Edwin. Nemusíš sa stále opakovať," odvetila a venovala mu krátky pohľad cez plece. Edwin pokrútil hlavou a nechutne sa zasmial. „Nechápeš to. Nemáš najmenšieho poňatia aké problémy mu môžeš spôsobiť."
„Problémy?" zopakovala zmätená Cortny. „On to stále nevie..."
„..." Edwin mlčky prikývol – pre zmenu nemal Cortny za korisť.
„Ale ako je možné, že ty a Deni ste na to prišli v prvý deň?" pýtalo sa ďalej dievča.
„Vlkolaci majú veľmi citlivý čuch," ozval sa troll, ktorý doposiaľ predstieral, že spí. Edwin –, ktorý by zvyčajne začal kričať na všetko, čo dýcha – opäť len mlčky prikývol. Cortny si nebola istá či je to ten chlapec, s ktorým prišla zachrániť Jacka. Žeby ju konečne začal rešpektovať?
„Edwin? Prečo Jack–"
„Je zamilovaný až po uši, jasné?! Má otupené zmysly pretože..pretože..." zarazil sa. Cortny na moment zabudla, ako sa má dýchať. Zamilovaný?!
„Vy máte ale problémy mládež," zamrmlal troll a otočil sa všetkým chrbtom. Cortny uprela pohľad na Edwina, obočie jej padlo nižšie. „Povedz mi prečo Edwin."
„Zavri ústa!" sykol. Urazená Cortny chcela niečo dodať, no Edwinov vystrašený pohľad ju zastavil. Chlapec potiahol nosom predtým, ako sa prudko postavil na nohy s nožom v ruke. „Niečo sa stalo s Denim. Musím ho nájsť."
„Ale–"
„Ostaňte tu!" prikázal, „hneď som späť."
S týmto slovami sa vydal do tmy a nechal Cortny osamote s trollom.

Dievčina sa otočila k ohňu a vystrela k nemu studené dlane. Netrvalo dlho a pridal sa k nej aj troll. „Naozaj nevieš nič o tých psoch?" opýtalo sa malé stvorenie. Cortny hlavou odpovedala na jeho otázku. V hlave si pripravovala zaklínadlo. Pre všetky prípady. Nešlo to ľahko, rozhovor s Edwinom v nej zanechal všakovaké emócie. Zákerné slovíčko sa jej stále točilo v mysli. Mala pocit, že niekto pri nej stál a šeptom stále opakoval: 'Zamilovaný, zamilovaný, zamilovaný...' Snaha o akékoľvek zaklínadlo bola márna. Nedokázala sa sústrediť, nájsť tie správne slová.
„HEJ!! Dajte preč tie vaše odporné paprče!" skríkol troll. Cortny sa prebudila z tranzu a obzrela sa naokolo.
Zo všetkých strán boli na ňu mierené ostré konce oštepov. Ich majitelia mali po tvárach namaľované rôzne znaky všemožných farieb. Oblečením sa veľmi líši od bežných ľudí. Hlavnou látkou bola hlavne suchá tráva alebo veľké lístie zo stromov.
Strážcovia lesa. Napadlo Cortny tesne predtým, ako jej do tváre hodili uspávací prášok fialovo-ružovej farby.