V minulej čast:
"Avalon ak ťa neopustil po tomto,tak už ťa neopustí nikdy. A je pravda, že to budete mať ťažké ale už to proste nezmeníš. Naučte sa s tým žiť." povedala Kayla narovinu. Má pravdu. "Ja viem." prikývla som. Nejako to zvládneme ...
*** (Prosím pustite si song, ktorý je v multimédiach :)
Už mi to vysvetlila Kayla a Jay povedal, že ma neopustí. Ale ja si nemôžem pomôcť. Môj život je nepredvídateľný. Nikdy neviem čo sa stane. Jedna sekunda stačí na to aby bolo všetkému koniec a ja nebudem vedieť tomu zabrániť. Ja vlastne ani nežijem svoj život. Vlastne môj život riadi niekto iný. Je síce fakt, že ho má v rukách osoba ktorú milujem. To je asi jediná pozitívna vec. No čo ak sa niečo zmení. Musím myslieť aj na to. Veď čo by som robila. Ak sa proste rozídeme a on zmizne z môjho života. Najhoršie je že iný by spáchali samovraždu a ja? Ha! Nemôžem. Ja sa budem musieť utápať v tom všetkom. Možno dokonca raz skončím v blázinci. No mala by som asi radšej myslieť pozitívne, že? Hm. To nie je také lahké. Je divné, že vlastne ani ja sama neviem čo sa do mnou deje. Neviem prečo sa mi to stalo, neviem či to skončí, neviem či existuje niekto čo prežíva to isté čo ja. Neviem nič. Moja mama ma z tohto úplne vynechala. Určila moju budúcnosť, moje utrpenie a aj moju smrť. Urobila všetko za mňa a nedala mi na výber. Ale už je asi trochu neskoro na to aby som sa sťažovala. Veď na čo? Nezmením to. Aj keby som chcela, tak neviem ako. Už je možné asi iba čakať kým ma osvieti a ja prídem na niečo čo vyrieši tento dosť veľký problém. No je to celkom nepravdepodobné. No jedna vec ma mrzí zo všetkého najviac. Že moja mama len tak zmizla a nechala ma v tom samú. Oh slzy. Nie nechcem plakať. Pri spomienke na to keď som zistila, že som s ním prepojená sa to inak ani nedá. Ale spomienka na moju teda vlastne jeho bolesť.
(spomienky)
- "To nemyslíš vážne?!" počula som ako ocko kričí na mamu. "Harry ja nemám na výber!" skríkla mama. "Vždy máš na výber. To chceš len tak odísť?! Čo si to za matku?!" vrieskal oco. Počkať. Mama chce odísť? Čo sa to deje. Zbehla som dole schodmi a ocitla som sa v chodbe uprostred hádky mojich rodičov. "Avalon choď do izby." povedal prísne otec. "Nie nikam nepôjde. Musíme sa porozprávať, miláčik." podišla ku mne mama. -
- "Ja tomu nechápem. Mami ja neviem čo mám robiť? Čo je so mnou?" nechápala som ničomu čo povedala. "Je mi to ľúto. Zaručila som Ti bolesť na celý život." po líci jej stiekla slza. Ja som na tom nebola inak. "A teraz ma v tom necháš?!" zvýšila som hlas. "Prepáč." utrela si oči a postavila sa. "Mama!" postavila som sa tiež. "Nemala som na výber." povedala a podišla ku mne. "Musím odísť." povedala a objala ma. Ja som však moje ruky nechala vedľa môjho tela. "Ľúbim ťa." povedala, vlepila mi bozk na čelo a prešlu ku dverám. "Neľúbiš. Ak ma ľúbiť, tak neodídeš." zašepkala som. Počul som ako si povzdychla. "Zbohom." povedala a odišla. Proste odišla a už sa nevráti. Moje telo dopadlo na zem a slzy sa mi valili z očí. Maminka.-
- "Bože nudím sa!" zvalila sa vedľa mňa na posteľ Kayla. "Sme na tom rovnako." zasmiala som sa. "Kedy sa vráti tvoj otec a sestra?" spýtala sa Kayla. "O dve hodiny." mykla som plecom. "Aha" naznačila ústami. "Idem po niečo na pitie." povedala som, postavila som sa a začala som kráčať ku dverám. Už som išla stlačiť kľúčku, keď som pocítila prudkú bolesť v bruchu. Podlomili sa mi kolená a zosypala som sa na zem. Moje brucho akoby zasypávali rany. "Dosť!" plakala som. "Prosím nech to prestane." nevedela som čo robiť. No zrazu som začla vykašliavať krv a videla som rozmazane. "Avalon!" pribehla ku mne Kayla. "Ááá." zakričala som. Cítila som obrovský tlak v hlave a potom som zatvorila oči. Chcela som ich otvoriť no už som nemohla. Tma. -
(koniec spomienok)
Celá sa trasiem. Slzy si tvoria cestičky po mojich lícach a ja ledva lapám dych. Prečo?! Ja už nevládzem. Nemôžem takto ďalej. Pozrela som sa na moje ruky. Triasli sa. Nevedela som to zastaviť. Celé moje telo sa triaslo. Nie od zimy. Proste od zúfalstva, plaču a všetkého okolo. "Nenávidím ťa!" zakričala som čo najhlasnejšie som mohla. Myslela som tým moju mamu. "Avalon?" niekto sa zrazu ozval za mnou. Otočila som sa a pozrela som sa na osobu stojacu za mnou. "Čo tu robíš?"
Nová časť. Je taká iná. Viac minulosti a pocitov. Ale teraz mám takú náladu na nič a preto je asi taká smutnejšia mno :( Prepáčte za chyby ale už som celkom unavená. Potešili by ma vote & komenty :) Ste super *Tessy* xo
