Prvá časť je tu, dúfam že sa Vám bude páčiť. Príjemné čítanie ;)
*Z pohľadu Avalon*
No na začiatok niečo málo o mne.
Som divná. Som iná ako všetci ostatný. A nie v tom dobrom zmysle. Deje sa so mnou niečo čo sa len ťažko vysvetľuje, lebo ak to nezažiješ nepochopíš. Nepochopíš akou bolesťou je sprevádzaný môj život. Ale ja by som sa vlastne vôbec nemala sťažovať. Mám rodinu, priateľa, kamarátov a v podstate všetko čo si môže normálne dievča v mojom veku priať. Možno mám toho až priveľa na to aká som. Na to ako si to nevážim. Mne by vlastne kľudne stačil malý domček a samota alebo vlastne iba ja a Justin. Ale to už som odbočila od témy však? História mojej rodiny je naozaj zaujímavá. A prečo to spájam s rodinou? Lebo za všetko čo sa mi stalo a čo sa ešte stále deje môže moja mama. Tá, ktorá to všetko spustila a potom proste odišla. Spojila ma s niekym koho milujem. Ja viem vôbec to neznie zle. A vlastne ani nie je až na jednu vec. Jasné každá vec má háčik. U mňa je to tá nesmierna bolesť. Bolesť, ktorú cítime spolu. A pri jeho práci je tej bolesti naozaj veľa. Najhoršie je však na tom to, že to neviem zmeniť. Ja vlastne nemôžem ani zomrieť. Môžem zomrieť iba ak zomrie on. Musím zomrieť tak isto ako on. Iným spôsobom sa to nedá. A asi sa teraz pýtate ako je možné, že takéto púto existuje? Neviem. Moja mama mi to nepovedala. Opustila ma so slovami „Prepáč, že trpíš za mňa.“
----------------------- A teraz už prejdem ku story -----------------
„Cŕŕŕn ... Cŕŕŕn ... Cŕŕŕn“ počula som ako niekto zvoní. Otvorila som dvere aby som zistila kto to je, no to už stál pred dverami vyškerený Justin. „Ahoj zlatko.“ Usmial sa a vtiahol ma do jeho náruče. „Ahoj.“ Pošepkala som a objatie som mu opätovala. Ešte sme tam ták chvíľu stáli a potom som sa chcela odtrhnúť. „Ja ťa nepustím.“ Zakňučal Jay ako decko. Jasné idiot! On vie, že tomu neodolám. Veď on je taký rozkošný! „Ale ja sa musím prezliecť do školy.“ Povedala som a snažila som sa znieť vážne. „Aghrrr.“ Zavrčal Justin, posledný krát ma pevne stlačil v jeho objatí a nakoniec ma konečne pustil. Usmiala som sa na neho a podišla som k mojej obrovskej skrini. A nie nepreháňam. Vážne je obrovská. Som tak trochu maniak cez módu. Justin sa pekne vyvalil na moju posteľ a čakal ma. Začala som sa prehrabávať v mojej skrini. Keďže dnes to nevyzerá von na zrovna najlepšie počasie, tak som si vybrala žltý sveter a čierne legíny s kostrou (obr. vedľa). Zavrela som skriňu a otočila som sa k Justinovi. „Justin okamžite sa vyzuj alebo daj preč tie laby z mojej postele!“ zakričala som na neho až ho myklo a jeho mobil letel pekne na zem. No musela som sa zasmiať. „Ako povieš, mami.“ Zahundral, posadil sa a zdvihol si mobil. Ja som podišla ku menšej skrinke z ktorej som si vytiahla čisté spodné prádlo a prešla som do kúpeľne. Zhodila som zo seba moje „pyžamo“ a obliekla som si veci čo som si vybrala. Umyla som si zuby, dala som si na tvár iba jemný make-up, špirálu a balzám na pery. Nakoniec som si prečesala vlasy a po chvíľke premýšania som ich nechala rozpustené. Pozrela som sa na seba ešte do zrkadla a odišla som do izby. „Môže byť?“ spýtala som sa a zatočila som sa, tak ako to robím vždy. „Hmm.“ Justin sa na mňa zahľadel. Postavil sa, prešiel ku mne a jeho ruky pristáli na mojich bokoch. „Si dokonalá.“ Zašepkal mi na perách, kde nakoniec zanechal letmý bozk. Usmiala som sa a rukou som mu rozstrapatila vlasy. „Héj! Vieš ako dlho som si ráno ten účes robil?“ odul spodnú peru. „Oh prepáč, Jay.“ Smutne som sa usmiala, lebo som vedela, že tej prezývke neodolá a hnevať sa nebude. „Ty to máš už nacvičené.“ Brnkol mi prstom po nose a zasmial sa. Usmiala som sa na neho, schmatla som svoju tašku a už sme vychádzali z izby. „Ahoj Olivia, kde je otec?“ pozdravila som svoju sestru a posadila som sa za stôl, kde nás už čakali raňajky. „Dobré ráno. Otec už išiel do práce.“ Mykla plecom a posadila sa oproti mne a Justinovi. „Dobrú chuť.“ Povedala olivia a pustila sa do svojich raňajok. Zobrala som si nutelu a natrela som si s ňou moje lievance. Odkrojila som kúsok a približovala som sa s ním ku Justinovej tvári. „Otvor ústa!“ zasmiala som sa a kúsok lievanca som mu otrela o bradu a zvyšok som mu nejako napchala do úst. „Héj!“ odul spodnú peru. „Neboj sa, dám ti to preč.“ Zobrala som do ruky vreckovku a začala som sa s ňou približovať k jeho tvári. No tesne pri jeho brade ma zastavila Justinova ruka. Pozrela som sa na neho a na jeho tvári sa pohrával pre mňa, tak známy úsmev. „Mám lepší nápad ako by si mi to mohla dať dole.“ Žmurkol na mňa. Prevrátila som očami a vreckovku som položila na stôl. „Takto?“ nadvihla som obočie a začala som sa k nemu približovať. Dala som mu bozk na pery a z nich som postupne jazykom prešla až na bradu, kde som nezanechala ani kúsok nutely. „Hmm. Presne tak.“ Zašepkal Jay pred tým ako spojil naše pery. Neváhala som ani sekundu a hneď som mu umožnila vstup do mojich úst. A ako inak Jay tiež nezaostával a svojím jazykom už skúmal každučký milimeter mojich úst. A pokračovalo by to ďalej nebyť mojej úžasnej sestričky. „Blé, vypadnite hore do izby!“ zakričala Olivia. Odlepili sme sa od seba a následne sme obaja pretočili očami. „Ja nemôžem za to, že závidíš svojej sestre.“ Zaškeril sa Jay. „To nie je pravda!“ zavrčala Olivia. „Nájdi si frajera.“ Zasmiala som sa. Postavila som sa, upratala som si po sebe, rozľúčila som sa s Oliviou a už sme boli s Justinom na ceste k jeho autu. „Nech sa páči.“ Justin mi otvoril dvere a rukou naznačil aby som nasadla. Iba som na neho žmurkla a zaujala som miesto spolujazdca. Justin zabuchol dvere, obišiel auto a sadol si na svoje miesto. Naštartoval a už sme išli. Zrazu Justinovi zavibroval mobil. Pozrel sa na svoj mobil a zamračil sa. Nestihla som sa pozrieť kto mu volá, lebo už držal mobil pri uchu. „Čo chceš?“ zavrčal. No super. Povzdychla som si. „Vy ste fakt taký nemožný?!“ zasyčal do telefónu. Ako inak pôjde zase o jeho prácu. A o to, že jeho kamaráti to bez neho nevedia zvládnuť. „Za 10 minút som tam.“ Povedal podráždene a zložil. „Chalani?“ spýtala som sa. „Jop.“ Jasné mala som pravdu. „A biznis, že?“ nadvihla som obočie. „Áno.“ Povzdychl si. „Takže do školy nejdeš.“povedala som. „Nie nejdem ale po škole ťa budem čakať na parkovisku.“ Povedal a zaparkoval pred školou. „Fajn.“ Povedala som a už som otvárala dvere. „Avalon na niečo si zabudla.“ Povedal a stiahol ma naspäť. „A na čo?“ tvárila som sa, že rozmýšľam. „Myslím, že vieš na čo.“ Žmurkol a priblížil sa o kúsok bližšie ku mne. „Nie neviem. Skús mi to povedať.“ Ťukla som mu prstom po nose. Zasmial sa a zase bol o kúsok viac pri mne. „Ja ti to radšej ukážem.“ Zašepkal na moje pery, jazykom si prešiel po tým svojich a následne sa prisal na moje pery. Ani chvíľku som neuaostávaa a za zátylok som si pritiahla ešte viac k sebe. Teda ak to ešte išlo. Justin ma pohrýzol na spodnú peru a v momente, keď som pootvorila ústa sa už naše jazyky preplietali v dokonalom súlade. „Mal ... by .. si.. ísť.“ Šepkala som pomedzi bozky. Justin sa mi iba usmial na perách a dokonalo ma ignoroval. „Pššt.“ Zašepkal. Moje ruky zablúdili do jeho vlasov a jemne som ho za ne potiahla. Z Justinovích úst vyšiel vzdych a tentoraz som sa usmiala ja. Nakoniec sme sa od seba odlepili, opreli sme o seba čelá a obaja sme sa snažili vrátiť naše dýchanie späť do normálu. Zrazu niekto zaklopal na okno a ja som sa obzrela. Bola tam moja úžasná najlepšia kamarátka a a ukazovala na svoje hodinky. Prekrútila so nad ňou očami a obrátila som sa zase k Justinovi. „Už musím ísť.“ Povedala som a vlepila som Justinovi ešte letmý bozk na líce. „Po škole ťa čakám shawty.“ Žmurkol na mňa. Otvorila som dvere a následne som vystúpila. Ešte pred tým ako som zatvorila za sebou dvere som mu poslala vzdušnú pusu. Jay sa zasmial a prehrabol si vlasy. „Milujem ťa.“ Povedala som a zabuchla som dvere. Justin sklopil okienko aby mi mohol odkričať. „Aj ja teba.“ Povedal a už ho nebolo. Prisahám, že nebudem prekvapená, keď sa raz zabije tou jeho rýchlou jazdou. No tak si však svoju smrť nechcem ani predstaviť. Len nech je opatrný. V škole je ťažké zakryť krvácanie. Povzdychla som si a prešla som ku Kayle. „Vy ste neskutočne sladký.“ Zasmiala sa a objala ma. „Aj ja ťa zdravím.“ Zasmiala som sa a objatie som jej opätovala. Zrazu sme započuli zvonček. „No a smer mučiareň.“ Zamrmlala si Kayla a mi sme vykročili ku vchodovým dverám. „Prvú hodinu máme spolu, že?“ spýtala som sa jej pri skrinkách. „Jop.“ Povedala a začala sa hrabať vo svojej skrinke. „A čo je prvá?“ spýtala som sa. „Avalon už by si si to mala zapamätať v polovici roka.“ Zasmiala sa Kayla. „Jasné zapíšem si to neskôr.“ Zasmiala som sa tiež. „Prvá je informatika, ale je suplovaná takže máme voľno.“ Povedala a už zatvárala skrinku. „Voľno, yeah!“ potešila som sa. „Avalon poď už.“ Ťahala ma Kayla. „Veď kľud už aj tak meškáme.“ Zasmiala som sa a zatvorila som si skrinku.
Kráčali sme do učebne informatiky a cestou sme sa celkom bavili. Zastavili sme pred učebňou a zaklopali sme. Viac menej iba zo slušnosti. Vročili sme dnu a celá trieda k nám strhla pohľady. Pozrela som sa ku katedre a hneď som pochopila prečo. Suplovanie s triednou neznamená voľno a riešenie triednych vecí. Povzdychla som si a s Kaylou sme prešli ku tej starej ropuche. „Dobré ráno, prepáčte, že mekáme.“ Ospravedlnila sa za nás obe Kayla. „A dôvod vašeho neskorého príchodu je?“ nadvihla obočie. „A čo ťa do toho.“ Zamrmlala som si popod nos a pozerala som sa do zeme. Kayla ma drgla lakťom a vtedy som pochopila, že to asi bolo počuť. „Čo si to povedala?“ zvýšila hlas profesorka „bosorka“ Green-ová. „Ale nič.“ Usmiala som sa na ňu. „Ja som to počula!“ zase ten jej nepríjemný hlas. „Tak prečo sa pýtate?!“ vyprskla som. „A dosť! Slečna Bell si môže sadnúť.“ Povedala a hlavou kývla na Kaylu. Kayla prešla na svoje miesto a zložila si veci. Ja som svoj pohľad opäť premiestnila na profesorku Green-ovú. „Tak pýtam sa ešte raz prečo meškáš Avalon?“ spýtala sa kľudnejším hlasom. Hm no viet ebozkávala som sa so svojim priateľom v aute a totálne mi bolo jedno, že zvoní. To by nebolo najlepšie. Asi. „To si nechám radšej pre seba.“ Žmurkla som na ňu a celá trieda sa zasmiala. Jop asi si koledujem o prúser ale čo už. „K riaditeľovi!“ ukázala na dvere. Usmiala som sa na ňu, otočila som sa a vyšla som z triedy. Prešla som na koniec chodby a zastavila som pred dverami riaditeľne. Nadýchla som sa a zaklopala som. O chvíľku mi už otvorila asistentka riaditeľa. „Čo by si chcela?“ spýtala sa. „Poslala ma profesorka Green-ová.“ Pretočila som očami. „Prejdi ku riaditeľovi.“ Povedala a odstúpila od dverí. Zaklopala som a čakala som kým sa ozve. „Ďalej.“ Zakašľal. „Dobrý deň, Pán Branson.“ Pozdravila som sa a zatvorila som za sebou dvere. „Avalon Pierce čo si zase urobila?“ spýtal a rukou ukázal na stoličku, aby som si sadla. „Prišla som neskoro a bola som drzá na Pani profesorku Green-ovú.“ Povedala som znechutene. Nerada totiž pripúšťam porážky. „Slečna Pierce kedy pochopíte, že sa nemôžte správať, tak ako sa správate?“ nadvihol obočie riaditeľ. „Nikdy.“ Zašepkala som. „Čo prosím?“ opýtal sa udivene. „Ale nič. Pardon už sa to nebude opakovať.“ Povedala som aj keď som bola presvedčená o úplnom opaku. „Dobre teda. Tentokrát to nechám tak, ale nabudúce budem volať rodičom.“ Povedal prísne. „Ďakujem a dovidenia.“ Povedala som otrávene a vyšla som von. „Dovi.“ Odzdravila som sa aj asistentke a vyšla som na chodbu. Prešla som zase pre učebňu informatiky a už už som chcela otvoriť, keď som zrazu pocítila bolesť na sánke. „Oh...“ zasyčala som a chytila som sa za ústa. Rozťatá pera vážne?! Preboha Justin čo zase robíš?!
Tak prvá časť je na svete. Prosím napíšte mi Vaše názory! Vážne vote & komenty pomôžu ;) a hlavne potešia. A prepáčte za chyby :/ *Tessy*
