Často ľuďom dávame nálepky bez ohľadu na to, či si ich naozaj zaslúžia. Nezáleží na pravde ani na ničom inom v dnešnej dobe nepodstatnom. Už sa nikoho nepýtame, čo si o tom myslí, pretože ho vlastne poznáme, no nie?
Z klebiet a nevysvetlených lží, čo na tom, že sa z nich dozvie niečo nové o sebe. A tak si zakazujeme milovať, pretože sa bojíme reakcie druhých. Čo ak dostaneme nálepku toho, čo chodí s nechcenou, či práve nie tou najkrajšou. Myslím, že svet by sa preto nezrútil, no to by ľudia najprv museli pochopiť, čo je to ľudskosť.
*****
Nasledujúce ráno bolo pre ňu bolestivé asi ako zmŕtvych vstanie. Všetko ju bolelo a hlava jej trešťala od hlasnej muziky. Dlane si pritisla na spánky, akoby existoval spôsob, ktorým by mohla bolesť stlmiť. Až neskôr si uvedomila, že niečo také objavila.
Len čo sa jej v mysli objavil obraz bielovlasého chlapca zo včera, prepadol ju pocit nepokoja, ktorý prehlušil aj dunenie v tele. Bála sa, že ho už nikdy neuvidí a zároveň mala strach z ich možného stretnutia.
Hlava sa jej motala , pretože sa nedokázala rozhodnúť, čo z toho je horšia možnosť. Ešte sa jej nestalo, že by na večerného spoločníka nezabudla v rannom opare zostatkového alkoholu. Jeho oči, jeho hlas a slová, ktorými znova a znova dokazoval, že jej rozumie. Síce mu chvíľu trvalo kým ju o tom naplno presvedčil, no keď sa tak stalo, našiel si u nej špeciálne miesto. A to bolo v jej svete odstrašujúce.
No ona nebola jediná, ktorá si všimla, že je na nej niečo iné. Pretože len čo vkročila do budovy školy, inokedy znechutené pohľady študentov trvali o poznanie dlhšie. Každí jeden sa pozastavil na dlhými džínsami a čiernej mikine, ktoré mali vlastne svoju verejnú premiéru.
Do triedy prišla bez jedinej oplzlej poznámky či obdivného zapískania, čo v nej vyvolávalo neistotu. Inak odhalená pokožka jej rúk sa dnes tešila vítanej zmene a lesk v očiach pohasol, bez silnej očnej linky. No ani hrubá látka ju nedokázala ochrániť pred povesťou, ktorú mala a spolužiakmi, ktorí sa zrejme nikdy nenasýtia v jej ponižovaním.
Ešte pred hodinou sa zhŕkli okolo jej lavice s nadávkami na jazyku a posmechom v očiach. Inokedy bola pokojná, pretože sa neskrývala, a tak nemala slabinu, ktorou by ju mohli uraziť.
No keď počúvala tie slová dnes a v mysli sa jej vybavila Loganova tvár, cítila sa zahanbená a hlavne ukrivdená. Preto len zasnene zvesila hlavu a do reality sa vrátil až vtedy, keď jej vo vlasoch pristálo papierové lietadielko. Vedela, že by ho nemala otvárať, no neodolala a naskytol sa jej pohľad na dvojzmyselnú narážku.
Diablova milenka.
Už to neboli len opatrné náznaky, ale bolestivé obvinenia, ktorými ju častovali. Štetka, tak jej hovorili tí, ktorým v ceste nestála viera, no pre tých druhých bola hriešnicou, diablovou služobníčkou.
Zrazu ju všetky jej označenia začali doslova zasypávať z každej strany, až bolo smiešne v akej kope papierov sedela. Zrejme by z nich bol aj menší strom. Ani jeden z nich však už radšej neotvorila, mala dosť starostí s potláčaním sĺz. Nemohla dovoliť, aby ju videli zronenú, no zvyčajne nezaujatý výraz sa jej dnes nevydaril.
Nakoniec k tomu prispel aj človek, ktorý jej spred nosa vzal otvorený papierik - ten jej. Skôr než stihla zdvihnúť pohľad, sa ozval melodický smiech, ktorý nastolili ticho v triede.
Na tvári bielovlasého chlapca sa zračilo pobavenie a len Devin vedela, že sa nesmeje jej. Ale ľudskej naivite a hlúposti, ktorú mu včera odhalila.
„Sú tak obyčajní a prízemní," pobavene sa usmial a za ruku ju vyviedol z triedy.
ESTÁS LEYENDO
Fragmenty lásky
Novela Juvenil/tretí diel trilógie/ Zliepame len rozbité veci a človek, ktorý povstane z popola je silnejší, ako ten, ktorý sa chráni pred ohňom.
