Popoluška? To ťažko⚣ ✔

10

Keď Eren konečne príde k svojmu domu, slzy na lícach sa mu už úplne vysušia.

Smrkajúc pomaly odomkne dvere a vydá sa po schodoch chodbou rovno do svojej izby.

Jeho mozog ešte stále nereaguje na to čo sa pred niekoľkými minútami stalo.

Levi Ackreman. To slovo ho donúti nachvíľku zastaviť a premôcť ďalšiu dávku slz.

Keď sa nahne po kľučke, dvere na jeho izbe sa prudko otvoria a buchnú ho rovno do tváre. Hnedovlások skríkne a na oko do ktorých ho dvere udreli si priloží ruku. Ani sa nespamätá a z izby sa vynorí ruka jeho otca.

Jedným šmahom ho chytí a za krk ho pribije k stene. Pritom sa menšiemu chlapcovi z oka začne rinúť malý potôčik krvi. Jeho otcovi to však je jedno-

„Ty parchant!"

„O-otec? Čo..." Eren nedokončí, pretože mu Grisha stisne krk tak pevne, až mu stisk zablokuje všetky dýchacie cesty.

„Sklapni! Čo ma toto znamenať?" Starší Jaeger nahnevane rozhodí rukami a ukáže ku kope oblečenia pod posteľou.

Je to oblečenie s plesu. To ktoré mu Hanji nechala. Otcov stisk na krku trocha povolí a chlapec sa nadýchne.

„Tak ja sa tu driem ako vôl a ty moje peniaze míňaš na samé sračky?!!"

Eren by sa zasmial, keby mohol. On? Jeho peniaze?

S každej práce ho vyhodia a všetky peniaze ktoré si Eren zarobí mu vždy vezme.

Zrazu mu do boku vystrelí ostrá bolesť.

„Odpovedz!"

Ale už mu to je jedno.

Hnedovlások sa smutne usmeje.

„Končím otec. Odchádzam odtiaľ."

A s tými slovami svojho takzvaného otca slabo odstrčí a tackavo, z jednou rukou pridržujúc si ľavé oko a druhou bok sa vyberie k schodisku.

Podarí sa mu dôjsť až k začiatku zábradlia keď sa jeho otec rozbehne za ním.

Ale jeho tvár vyzerá inak. Eren ho už videl nahnevaného veľakrát, ale nikdy nie tak veľmi.

Na tvári mu pristane ďalšia päsť.

Chlapec vydá prekvapený vzdych keď ho sila úderu donúti sadnúť si na zem.

„Nikam nejdeš!" zavrčí jeho otec a schmatne ho za zápästie. Jedným silným ťahom mu zlomy kosť v zápästí a donúti ho sa postaviť.

Ale hnedovlások tentokrát ostane ticho. Oči mu stmavnú od smútku.

„Prosím pusť ma."

„Sklapni ty-!"

„Nemôžeš ma tu držať." Odpovie Eren pokojne. Všetok boj už vzdal. Ešte raz sa na otca smutne usmeje, vyprosí si ruku z jeho zovretie a tackavo sa vydá dole schodmi.

„Povedal som, že nikam nejdeš!!!" ruka ho odrazu silno strčí dopredu, tak silno že chlapec nestihne ani skríknuť.

Nohy mu sami od seba opustia zem. Pokúsi sa pridržať zábradlia ale už je neskoro. Celý svet sa mu skrúti pred okom keď začne padať dole. Nezapočuje dokonca ani otcov krik, len hlasnú ránu jeho tela dopadajúceho na koniec schodov.

***

Všetko je tlmené. Zvuk otcových rýchlo sa vzďaľujúcich krokov, búchanie dverí a ... ticho.

Otec pravdepodobne odišiel do baru. Samozrejme.

Nemá nič.

Hnedovlások ani nevstane. Nehýbe sa. Ani neotvára oči.

Na čo vlastne?

Muhahahhahahha prossím nezabíjajte ma >.< Sľubujem že Eren nezomrie. Tiež sa ospravedlňujem za dlhú ne-aktívnosť. Dôvod? Lenivosť!