Stratená v nenávisti ✔

Kapitola prvá

„Rodinu si nevyberáme, tá nám je daná."

Obvykle jeho rany zasiahli neviditeľné miesta. Tentoraz udrel vedľa.

Naniesla som si na tvár ešte jednu vrstvu mejkapu a pozrela sa na výsledok do zrkadla. Vyzerala som ako bábika s dokonalou tvárou. Škoda, že to bol všetko len klam, ktorý som chcela ukázať ľuďom na večierku. Pravdu som musela skrývať, inak by som mala ešte väčší problém.

S povzdychom som prešla k šatníku, z ktorého som vylovila nejaké šortky a priehľadné tielko, pod ktorým som mala celé plavky, nakoľko dvojdielne som si dovoliť nemohla. Pritiahli by mnoho zrakov a s tým aj mnoho otázok, na ktoré som nechcela odpovedať. Zvlášť nie dnes, keď tento deň nebol o mne.

Mobil na stolíku zavibroval už asi po stý raz a ja som si uvedomila, že som zabudla na Lauren, ako vždy. Okamžite som prijala hovor, aby som si ušetrila prednášku, ktorú by som dostala neskôr.

„Kde trčíš?!" rozčuľovala sa a aj cez telefón som si dokázala predstaviť, ako jej z očí sršia blesky. Nemala veľmi rada moju nedochvíľnosť, no toto bol môj dom, v ktorom sa konala párty.

„Potrebovala som sa dať dohromady. O chvíľu som dole..."

„To by som ti aj radila, pretože inak tvojho sprostého brata zabijem!" precedila pomedzi zaťaté zuby a ja som len stisla pery, aby mi neušiel smiech.

„Myslím, že bez jedného sa zaobídem," zažartovala som. „O minútku som pri bazéne." A skôr, ako ma zožrala cez telefón, som ju zrušila. Mobil som hodila na stôl a vybrala sa von, aby na mňa kamarátka nečakala celú večnosť.

Večierok bol v plnom prúde. Usporiadať ho nebol žiaden problém, pretože Benjamin mal viac priateľov ako jeho súrodenci dohromady. Teda... minimálne viac ako ja, istotne. Hudba hrala na celý pozemok a každý sa výborne bavil. Polovica z nich už bola opitá, hoci bolo len osem hodín večer. Druhá časť tancovala, plávala v bazéne a zabávala sa na náš účet. Opovrhovala som týmito ľuďmi a nebola som o nič lepšia ako oni.

„Gratulujem, Ben!" počula som z každej strany a netušila som, kde ho hľadať.

„Dobrá práca, Ben!" kričali ostatní a ja som bola stále mimo. Kde, do čerta, bol ten kretén, keď som na neho čakala?

Zem pod nohami sa mi odrazu stratila a niekto ma zovrel okolo pásu. Zatočili sme sa. Od prekvapenia som vykríkla a chytila sa silných rúk, hoci som vedela, komu patria.

„Idiot," zamrmlala som, keď ma položil na zem. Okamžite som sa k nemu otočila tvárou v tvár a hodila sa mu okolo krku.

„Aj ty si mi chýbala, sestrička," podotkol s úsmevom a objatie mi opätoval. V jeho objatí som sa dokázala upokojiť až tak, že som zabudla na okolitý svet. Benjamin zastupoval v mojom živote úlohu rodiča, predstavoval bezpečie domova.

„Ty mne viac," ani som si neuvedomila kedy a už som mala v očiach slzy, ktoré som však rýchlo potlačila. Odtiahla som sa od neho a našla sa v jeho svetlo zelených očiach, ktoré vždy vraveli pravdu, aj keď ústa mohli klamať.

„Je super byť doma," usmial sa pri pohľade navôkol. „To si spravila kvôli mne? Nemala si si robiť starosti..."

„Ale, no tak," drgla som ho, „pre teba všetko, Ben..."

„A pre mňa nič?" ozvalo sa spoza brata a do svetla vstúpil rovnako vysoký brunet, ktorý ma sledoval, akoby si nebol istý či odpadnem, alebo sa na neho vrhnem.

„Teba som nepozvala, Robert." Prekrížila si ruky na prsiach. „Myslela som, že porazený sa na verejnosti neukazuje." Zamračila som sa na neho.