You?! (Victoire Weasley & Teddy Lupin)

9. Kapitola - Keď pršia emócie

Teddy:
Ja tak strašne neznášam pondelky! Najprv mi James oblial esej z Transfigurácie, potom som zaspal na Dejinách a nakoniec som zabudol na stretnutie s McGonagallkou a Weasleyovou. Proste dokonalý deň...

Ešte narýchlo som si vzal z kuchyne nejaké mafiny, aby som riaditeľku aspoň trochu obmäkčil a uháňal som do riaditeľne. V duchu som si už pripravoval ospravedlňujúcu reč a upokojoval som svoje rozbúšené srdce. Akurát som vchádzal dnu, keď sa oproti mne vyrútila Weasleyová.

Celé sa to odohralo ako v spomalenom filme. Mafiny mi vypadli z ruky, Weasleyová nabúrala do mojej hrude a ja som stratil rovnováhu. Pošmykol som sa, zapotácal a Weasleyová, ktorá sa snažila udržať na nohách sa ma chytila, takže sme obaja skončili na zemi. Ticho, ktoré sa rozhostilo pred vstupom do riaditeľne, bolo napäté ako pred blížiacou sa búrkou. Sedel som na zemi, neschopný slova a moje oči sa vpíjali do tých čokoládovohnedých. Pokrútil som hlavou a začal som zbierať rozsypané jedlo. „Prepáč," zamrmlal som, snažiace sa ukončiť túto situáciu. „T-to je v pohode, asi to bola moja chyba," zavrtela hlavou Weasleyová a začala mi pomáhať. Chvíľu sme potichu čupeli a zbierali omrvinky, ale potom som si uvedomil, čo sa vlastne stalo: JA som sa OSPRAVEDLNIL Weasleyovej! Ako sa to stalo?! To je určite len nejaký skrat v mojej pomýlenej hlave.

„Čo sa tu deje?" vyšla McGonagallová z riaditeľne. „Nič," povedala rýchlo Weasleyová, vstala, odišla a nechala ma tam samého s rozsypanými mafinmi a nechápajúcou riaditeľkou. „J-ja som Vám niesol mafiny, keď sa zrazu otvorili dvere a - no vaše mafiny skončili na zemi," pokúsil som sa jej to vysvetliť. „To je v poriadku pán Lupin. Slečna Weasleyová už vaše plány odprezentovala, takže môžete odísť. A, hm, tie mafiny si vezmite tiež," mávla rukou a zavrela sa v riaditeľni. Chvíľu som tam len tak sedel a rozmýšľal son, čo sa vlastne stalo. Potom som pokrútil hlavou, pozbieral mafiny a vyhodil som ich.

Vicky:
„Baby, stalo sa mi niečo fakt divné!" začala som, len čo som vošla do našej izby. „Má to niečo spoločné s Lupinom, však?" uškrnula sa Emma a ja som prevrátila očami. „No vlastne áno," priznala som a sadla som si na posteľ. „Tak už to vyklop!" hodila do mňa Roxanne vankúš. „No bola som za McGonagallkou ohľadom toho Výročia a akurát som odchádzala rozmýšľajúc, že Lupin sa na to ako vždy vysral, keď akurát otvoril dvere a vrazili sme do seba, pričom mu vypadli mafiny, ktoré ktovieprečo niesol riaditeľke. To by ešte bolo v pohode, lenže potom som mu začala POMÁHAŤ zbierať ich zo zeme a keď sa mi ospravedlnil, ani som naňho nenavrieskala, dokonca som povedala, že to asi bola MOJA CHYBA," vysvetlila som im, dievčatá si vymenili vševediaci pohľad a vybuchli do hurónskeho smiechu. „Čo je tu vtipné?" zamračila som sa. „Ty," uškrnula sa Emma, „pretože je veľmi vtipné, ako si nechceš priznať, že sa po-ma-ly zamiluvávaš do Teddyho Lupina!" „Tak to teda nie! Akurát sme teraz v takom období života, že hormóny bojujú s rozumom a moje hormóny zrejme vyhrávajú. Ale to nič nemení na tom, že Lupin je idiot a neznášam ho!" protestovala som. „No ták," ozvala sa znudene Roxy, „sama vieš, že to nie je pravda, tak si to konečne priznaj." „Nič si nepriznám, pretože SI NEMÁM ČO PRIZNAŤ! Ako vás vôbec napadla taká hovadina?! Ja a Lupin?! Nikdy!" nahnevala som sa a odišla som z izby.

Ako im to vôbec mohlo napadnúť? Veď vedia, že Lupina neznášam! Naozaj? A prečo si potom zrušila ten plán s Ellen? A to, čo cítiš stále keď si pri ňom? Stop! Stačí! Ja. Doňho. Proste. Nie som. Zamilovaná. A. Ani. Nikdy. Nebudem! Už nikdy kvôli nemu nebudem plakať tak ako naposledy a nikdy nebudem ani rozmýšľať nad tým, že sa mi páči! Pretože toto nie som ja! A kto je to? Ja neviem! Nejaký duch, ktorý mi posadol mozog? Toto nie je normálne!

A to ako som rozmýšľala nad tým, že ma nikdy nebude chcieť, to akoby som ani nebola ja!  Ako mi len toto mohlo napadnúť...

Teddy:
Ležal som na posteli a  snažil som sa spomenúť si, prečo som sa jej, doparoma, ospravedlnil. Veď my sa máme nenávidieť, bolo to tak odkedy prišla do Rokfortu a malo by to tak byť aj naďalej. Tak prečo ju už nevnímam ako tú hnusnú, namyslenú mrchu, ktorá mi chce zničiť život? Prečo mi dokonca napadlo, že jej odčarujem vlasy?! Keď to takto pôjde ďalej, nabudúce ju možno pozdravím na chodbe, alebo oslovím menom!

Asi by som sa jej mal vyhýbať, kým si to neutriedim v hlave, lebo keď sa takto strápnim, tak sa môžem ísť rovno zakopať!

Ahojte!
Áno, viem, že dnešná kapitola je oničom a NAVYŠE aj krátka, ale aj také musia byť...

Aj tak ma však zaujíma váš názor na Vickine a Teddyho emócie a budem veľmi rada, keď mi necháte like, alebo comment. Ďakujem :D
Sissi