You?! (Victoire Weasley & Teddy Lupin)

12. Kapitola - Byť v správny čas na správnom mieste

Teddy:

Na večeru som išiel v celkom dobrej nálade. Stretnutie fakulty nedopadlo až tak strašne, Weasleyová mi neodtrhla hlavu a dokonca sme viedli konverzáciu, ktorú sme neukončili hádkou alebo urážkami. S Jamesom a Fredom sme sa mali stretnúť až vo Veľkej sieni, keďže spolu s ostatnými hercami už vymýšľali prvé prvky chrabromilského divadelného vstupu. Preto ma veľmi prekvapilo, keď som jeho hlas začul z prázdnej chodby. Takmer som tam vbehol, no potom  sa ozval nový hlas, dievčenský. Fred niekoho má?! Neodolal som, po špičkách som sa presunul tesne za roh a snažil som sa pochopiť práve sa odohrávajúcu drámu.

"To snáď nemyslíš vážne!" dievča sa snažilo hovoriť potichu, no zjavne bola veľmi nahnevaná, "Ako ma môžeš stále chlácholiť svojimi klamstvami?!" Tak to si posral, kámo. Fred bol naopak úplne pokojný: "Mohla by si sa upokojiť a vypočuť si ma predtým, ako ma obviníš zo špionáže?" Moment, špionáže? Čo ten chalan robí vo voľnom čase? "Okej," roztrasený nádych, "máš minútu na to, aby si mi to vysvetlil." Čo sa tu, pre Merlina, vlastne deje?

"Keď sme sa prvýkrát stretli, povedal som ti pravdu, naozaj som sa skrýval, lebo som potreboval chvíľku pre seba." On sa skrýva pred nami? To ho my nejako dusíme? Naozaj som ničomu nerozumel, doslova som cítil, ako sa mi varí mozog, kým som sa snažil poskladať jednotlivé kúsky skladačky dokopy. "Vlastne som ti neklamal vôbec v ničom, iba som ti nepovedal, kto som, lebo ty si bola taká," aj napriek tomu, že mal len minútu, sa odmlčal, hľadal správne slovo, "iná, taká skutočnejšia, bola si uvoľnená. A prvýkrát v živote si ku mne bola fakt milá." Uf, asi by som nemal počúvať, znie to dosť osobne, ale... Počkať, čo? On jej zatajil svoju identitu? A čo je slepá, veď Freda pozná na Rokforte hádam každý. "Naozaj som ťa nevyužil, Ted o našich stretnutiach nevie doteraz." "Vážne?" och, ten jej hlas je taký povedomý, "Myslela som si, že si také veci hovoríte." Aj ja som si to myslel. Žeby sa bál, že mu ju preberiem? To mi až tak málo verí? To zabolelo, Fred, a vraj bros before hoes. Pfff! Ale aspoň už neznela tak chladne, asi mu verila. Alebo mu chcela veriť. "Ty si bola moje tajomstvo. Ale, keďže sa to tak nešťastne dostalo von, myslíš, že by sme to mohli skúsiť bez masiek?" Akože chodiť?! Odkedy má Fred Weasley potrebu viazať sa? Dnešný deň je plný prekvapení. "Ale ty a ja... Nikdy to nebude fungovať, chápeš, Ted-" Čo s tým ja vlastne mám?! "A Vicky..." Weasleyová?! "To je ich boj, nie náš, musia si to vyriešiť sami. Nenechaj ich ovplyvňovať tvoj život, Emma." Emma? Emma! No jasné, Weasleyovej kamoška! Dnes som fakt mimo!

Emma niečo povedala, no z chodby, v ktorej som sa skrýval, sa ozvali kroky a ja som skamenel. Musím sa tváriť, že niečo robím! Dokelu, čo môže človek robiť na prázdnej chodbe? Môj mozog usúdil, že na dnes už bolo premýšľania dosť a dal výpoveď. Takže stojím uprostred chodby, môj mozog je niekde na Bahamách a oproti mne sa rúti môj najneobľúbenejší človek na svete -Vlastne nie tak celkom -Ticho! Môj najneobľúbenejší človek na svete a vyzerá to tak, že naša chvíľka normálnosti už pominula, keďže Weasleyovej z očí šľahajú blesky.

"Naozaj si zošalel?!" zvrieskla len chvíľu po tom, čo som na čerstvý párik (dúfam) hodil neverbálne Muffliato. Nemusia si predsa rušiť romantickú chvíľku vreštiacou Weasleyovou. "Vieš, že aj naše súboje majú hranice! Súdiac podľa farby mojich vlasov si niektoré prekročil, ale táto bola posledná!" Mozog, prosím, vráť sa, budem platiť nadčasy! Naozaj som netušil, o čom práve hovorí. "Vymyslela si nový spôsob pozdravu?" uškrnul som sa, pokúšajúc sa uhrať jej vražedný pohľad, "Naozaj si zošalela, aj tebe, Weasleyová!" "Netvár sa, že nevieš o čom hovorím!" bola ešte nahnevanejšia ako vtedy v prváku, keď som ju pobozkal. A aj oveľa krajšia. STOP! "Možno ťa to prekvapí, ale zatiaľ ti nedokážem čítať myšlienky, takže buď mi vysvetlíš, o čom to vlastne rozprávaš, alebo na mňa môžeš jačať aj naďalej. Času mám dosť, len o chvíľu začnú podávať večeru, tak by si to mohla prerušiť, kým budem jesť. Ale večer som celý tvoj," žmurkol som na ňu a prevahu som si celkom užíval. 

"Prežijem, keď ma strápňuješ pred celou školou, prežijem, keď musím kvôli tebe zostať po škole, dokonca prežijem aj tieto odporné farebné vlasy, no nestrpím, keď kvôli tvojim chorým plánom moja kamoška plače v izbe!" bola čoraz nahnevanejšia a ja čoraz zmätenejší: "Kto kvôli mne plače v izbe? Aké plány?" "Viem, že už si starší človek a pamäť ti až tak dobre neslúži, ale to, že si poveril jedného zo svojho gangu-" Gangu? Kto ešte používa slovo gang? "-aby zneužil Emmu a zisťoval moje tajné plány, to by si si pamätať mohol!"

Ahaaaa, tak o to tu ide! "Hovorí sa, že je lepšie raz vidieť ako stokrát počuť. S dovolením?" zasmial som sa a šokovanú Weasleyovú som chytil za ruku. V tomto bode som takmer stratil koncentráciu, mala také hebké dlane, no včas som sa spamätal a ťahal som ju do Veľkej siene. Prvých pár sekúnd sa dokonca ani nebránila, no potom sa jej takmer nezavreli ústa: "Mohol by si ma láskavo pustiť? Kam vlastne ideme?" Bola ako nahnevané malé decko. "Mohla by si sa upokojiť a chvíľu mi veriť? Nejdem ťa zabiť v tmavom rohu." "No, to by si skúsil," zahundrala, no jej zvedavosť zjavne zvíťazila.

Vicky:

Ten debil Lupin ma chytil za ruku a ja som vyskratovala. Zabudla som, že ho neznášam, zabudla som, že zneužil Emmu, proste som nemohla myslieť na nič iné. Pre Merlina, Lupin ma drží za ruku! A potom: Prečo ma ešte stále drží za ruku?!

Po pár minútach môjho nekonečného utrpenia ma konečne pustil, hoci sme zjavne nedošli na miesto, ktoré mi chcel ukázať. Nachádzali sme sa totiž v časti hradu, kde sa pohybovalo viac ľudí a už samotný fakt, že sme kráčali vedľa seba, bol dosť bizarný, nebolo nutné, aby kvôli nám odpadla polovica Rokfortu. Teraz, keď ma nedržala Lupinova ruka, poháňala ma vpred už iba zvedavosť, hoci som podvedome cítila, že sa rútim priamo do pasce - Lupin mal skvelú náladu, dokonca sa usmieval, čo by sa istotne nedialo, keby nemal v pláne niečo nekalé. 

Došli sme pred Veľkú sieň, Lupin zastal a jeho úškrn sa prehĺbil. Ja som sa naňho len nechápavo mračila, otvárala som ústa, že mu poviem nejakú štipľavú poznámku, no predbehol ma: "Poďme k nášmu stolu, možno sa budeš lepšie cítiť po šálke teplého čaju!" Och, keby len pohľady vraždili... Aj keď, ocitnúť sa s mŕtvym telom uprostred Rokfortu by mi asi zničilo všetky kariérne šance. Zazrela som sa na EŠTE STÁLE SA USMIEVAJÚCEHO Lupina - Merlin, prečo sa stále usmieva, je to strašidelné a sexy, NIE, iba strašidelné - a napriek všetkým svojim zásadám som ho nasledovala k Chrabromilskému stolu. On si spokojne sadol a išiel sa pustiť do jedla, akoby úplne zabudol, že tam stále stojím a dlží mi vysvetlenie. "O čo tu ide, Lupin?!" "Počkaj, skúsim sa postaviť," uškrnul sa a ja som naňho nechápavo pozrela, "možno ti stojím na vedení. Lepšie?" "Ha ha ha, strašne vtip-" zarazila som sa uprostred vety, lebo pár miest od nás sedeli vedľa seba dvaja ľudia, ktorí sa k sebe, aspoň podľa mojich informácií, nemali už nikdy priblížiť. "Emma?" pozrela som neveriacky na svoju kamošku, "a Fred?!" 

Emma sa len usmiala, akoby o nič nešlo: "Áno, všetko sme si vysvetlili, potom ti to porozprávam." Fred sa tiež usmieval a obaja spolu vyzerali veľmi šťastní. "Okej," usmiala som sa tiež - lebo prečo by sme sa všetci neusmievali, táto situácia vôbec nie je divná, kdeže - hodila ešte jeden nahnevaný pohľad na Lupina, ktorý si vlastne ani nezaslúžil, pretože jediný idiot v tejto situácii som ja, ale musím si zachovať aspoň zvyšky úrovne a keďže toto bol naozaj dlhý deň a ja som bola naozaj hladná, spravila som tú najzvláštnejšiu vec v mojom živote: rezignovane som si povzdychla a sadla si na lavičku vedľa svojho najväčšieho nepriateľa a údajne najkrajšieho chalana na Rokforte, Edwarda Lupina, ktorý ma obdaril vševediacim úškrnom, ale našťastie mal plné ústa a prvýkrát v živote zostal ticho.