You?! (Victoire Weasley & Teddy Lupin)

11. Kapitola - Nie všetko je len o mne

Victoire:
S dobrou náladou a s úsmevom na perách som sa pobrala von z miestnosti. S Lupinom sme zvládli viesť normálnu konverzáciu a dokonca sme našli aj spoločnú vlastnosť - nemáme radi McGonagallku. Ako učiteľka je síce perfektná, no z nejakého nepochopiteľného dôvodu ma nemá rada. Okej, možno nie je až tak nepochopiteľný.

„Slečna Weasleyová," ozvala sa spomínaná, „máte chvíľku?" „Samozrejme," nasilu som sa usmiala a prišla som k nej. „Aj keď náš vzťah nie je práve priateľský, bola by som rada, aby sme v našom spoločnom záujme odsunuli tieto antipatie bokom a venovali čas a energiu príprave tohto jedinečného podujatia," povedala a ja som len prikývla. Potom sa otočila a ráznym krokom odkráčala.

„Čo od teba chcela?" dobehol ma Lupin a ja som na neho prekvapene pozrela. „My sa teraz bavíme?" nadvihla som obočie. „Musíme," žmurkol na mňa, „veď plánujeme Výročie. To mi pripomína, že sa musíme stretnúť a dokončiť to, aby som ti mohol v pokoji ničiť život aj naďalej. " „Pff," odfrkla som si, „to ja ničím ten tvoj. A čo chceš vlastne dokončovať? Veď už je všetko naplánované." „McGonagallka vravela, že máme sledovať, ako sa vyvíjajú predstavenia ostatných a trochu ich usmerniť," prevrátil očami Lupin. „Okej, tak sa stretneme na najbližšom tréningu fakulty. Čau," uzavrela som túto divnú konverzáciu a pobrala som sa do klubovne.

***

Akonáhle sa Tučná pani prehupla, aby mi umožnila vojsť do Chrabromilskej veže cítila som, že niečo nie je v poriadku. Prázdna klubovňa ma neprekvapila, keďže celá fakulta bola na plánovacom stretnutí a vonku bolo príjemné slnečné popoludnie, pochopiteľne sa nikomu nechcelo vracať medzi chladné kamenné steny a úlohy. Nie, moje pocity nemali nič spoločné so vzhľadom miestnosti ani so zvláštnymi konverzáciami, ktorých som práve bola súčasťou. Bol to len pocit... No aj napriek tomu som pre istotu skontrolovala celú miestnosť, prešla všetky zákutia a roztiahla všetky závesy. Miestnosť však vyzerala rovnako ako vždy a môj nepríjemný pocit neustupoval. Upokoj sa, Victoire, je to len pocit, asi si len vyčerpaná. Zhlboka som sa nadýchla, potriasla hlavou a pobrala sa do svojej izby, no cestou po schodoch sa môj pocit iba zhoršoval. Až keď som otvorila dvere a začula tiché vzlyky, uvedomila som si, čo mi doteraz unikalo - Emma nebola na stretnutí fakulty.

Emma nebola na stretnutí fakulty, no hoci sme sa naň vybrali spoločne, ani za nič som si nevedela spomenúť, kedy sa odo mňa odtrhla. Netušila som, prečo teraz plače, ani prečo na stretnutie nakoniec neprišla. Vlastne som si ani nevedela spomenúť, kedy sme sa naposledy rozprávali o nej a o jej problémoch. Vždy to bola moja pomsta Lupinovi, moje nadávky, škola a úlohy, moje pocity, proste to vždy bolo iba o mne... Do očí sa mi tisli slzy a v hrudi som mala zvieravý pocit, no toto nebol ten správny čas na sebaľútosť. Emma má zjavne problém a hoci nemám ani poňatia, čo to môže byť, chcem tu byť teraz pre ňu rovnako, ako je tu ona vždy pre mňa. 

"Em?" zašepkala som a hrabala som sa vo vzlykajúcej kope perín. "Emma, čo sa stalo? Rozplakal ťa McGonagallkin prejav? Alebo pohľad na Lupina? Lebo obe boli tragické!" Z bieleho klbka sa po mne zahnala ruka: "Životy všetkých ľudí na tejto škole sa netočia okolo Lupina!" Okej, zlý čas na vtipy. "Tak okolo koho sa točí tvoj život?" stále som neúnavne hľadala Emminu hlavu. "Už okolo nikoho," ozvalo sa tlmene a ja som zamrzla. UŽ? To akože niekoho mala a ja som to prehliadla? Som ešte horšia kamarátka, ako som si myslela. 

"Mám niekoho nakopať?" ozvalo sa od dverí a ja som nebola nikdy šťastnejšia, že vidím svoju sesternicu. Utešovanie nie je moja silná stránka ani keď sa práve neobviňujem, že zanedbávam svojich kamarátov. Spod periny sa ozvalo smrknutie a vynorila sa Emmina strapatá hlava. "Myslím, že to zvládnem aj sama," zahundrala a Roxy na mňa spýtavo pozrela, načo som len pokrčila plecami, no moje svedomie si trochu vydýchlo. Super, aspoň nie som jediná mimo obrazu. "Okej," podala som Emme vreckovku a prevzala vedenie situácie, "mohla by si nám povedať, čo sa vlastne stalo a potom usúdime, či to budú iba kopance."