Let' s dream together

3. Meeting the seven

Je to veľmi milý človek. Predstavil sa ale chcel aby som ho oslovovala len PD-nim. Prikývla som a pokračoval vo vysvetľovaní. BigHit je hudobná spoločnosť, ktorá momentálne zastrešuje len jednu sedemčlennú chlapčenskú skupinu. Keďže to jeho chlapci dotiahli už dosť ďaleko, chcel by pre nich pripraviť prekvapenie v podobe nového domu. Chce aby každý z nich mal vlastnú izbu, zariadenú tak, aby vyhovovala len jemu a nikomu inému.

Položil predo mňa štós papierov. Začala som nimi listovať. Boli tam plány budovy, fotografie izieb a neviem čo ešte všetko. Ako som si prezerala papiere pokračoval ďalej. Vnímala som ho len na pol ucha. V tom som sa strhla. Neveriacky som sa naňho pozrela s otvorenými očami. Čože? Mám sa k nim nasťahovať a žiť s nimi pokiaľ tento projekt nebude hotový? To ako vážne?

„What? (Čo?) " Skoro som až vykríkla neveriacky.

„Is there something wrong? (Nejaký problém?) " Spýtal sa prekvapene.

„Yes there is. How can a girl live with seven boys in one house? I don't mind, but what will fans say, if they see us together? (Áno. Ako môže dievča bývať v jednom dome so siedmimi chalanmi? Nie že by mi to vadilo, ale čo povedia fanúšikovia, keď nás uvidia spolu?) " Pokračovala som.

Ako som to dopovedala, zatváril sa neveriacky. Neveril mi, že som dievča. Tak som vytiahla doklady a položila ich pred neho. Vzal ich do rúk a chvíľu študoval. Keď sa znova pozrel na mňa, v očiach mal zúfalý pohľad. Nevedela som čo na to povedať. Asi vážne chcel svojím chlapcom urobiť radosť. Navrhla som mu niečo, čo by ma v živote nenapadlo, že niekedy vypustím z úst.

S veľkým úsmevom sa na mňa vrhol a objal ma. Keď sa odtiahol, vrátil sa k svojmu stolu stále s veľkým úsmevom. Dohodli sme všetky detaily a keď som sa už chystala na odchod, spomenula som si, že som zabudla na to najdôležitejšie. Otočila som sa, že sa ho na to ešte spýtam ale on ako by vedel na čo myslím. Stál predo mnou s vystretou rukou, v ktorej držal zložku. Vzala som ju a opatrne otvorila.

Na prvej strane bol názov skupiny. Najväčším písmom v kórejčine. Hneď som ho prečítala nahlas bez problémov. Áno, zabudla som sa zmieniť, že ovládam plynule niekoľko jazykov a kórejčina je jedným z nich.

„Do you know them? (Poznáš ich?) " spýtal sa.

„Počula som už o nich. " Odpovedala som mu už v jeho rodnom jazyku. Vedela som ako na tom sú s jazykmi a tak som mu nechcela robiť problémy. Prikývol a vyprevadil ma pred budovu, kde som nasadla do starej dodávky.

Keby sa Mar dozvedela s kým budem bývať, asi by zošalela. Boli jedna z jej najobľúbenejších skupín. Kórejčinu som sa začal tiež učiť len kvôli nej. Aby som mohla prekladať. Čo by som ja nespravila pre svoju malú sestričku, že?

Cestou na miesto, kde by som mala od dneska bývať, som si prezerala zložku, ktorú mi PD-nim dal. Boli tak profily všetkých členov. Základné informácie ako celé nemo, dátum a miesto narodenia, vek. Taktiež tam boli obľúbené veci ako je napríklad farba, jedlo, kniha, film či seriál. Niektoré veci som už vedela z rozprávania Mar.

Práve keď som sa chystala, že si to začnem podrobnejšie čítať, zastavili sme. Vystúpila som a vytiahla svoj veľký kufor. Môj spoločník sa ponúkol, že mi pomôže. Prenechala som mu ho a nasledovala som do domu. Prešla som hlavnými dverami. Ocitla som sa v malej chodbičke. Kolo steny bolo položených asi tucet párov topánok. Myslela som, že ich tu žije iba sedem. Vyzula som sa pokračovala som ďalej.

Na pravej strane bola veľká obývačka spojená s herňou. Keď som sa pozrela vľavo, uvidela som malú útulnú kuchyňu s veľkým jedálenským stolom. Za obývačkou sa nachádzala ďalšia miestnosť oddelená veľkými oknami zo závesmi. Po schodoch v strede miestnosti sa dalo dostať na prvé poschodie, kde som predpokladala, že budú izby chlapcov.

Nasledovala som svojho spoločníka ku schodom ale hore sme nevyšli. Namiesto toho zamieril popri nich dozadu. Až teraz som si všimla dvoje dverí. Jedny boli užšie, z čoho som usúdila, že ide o kúpeľňu. Druhé viedli pravdepodobne do mojej budúcej izby.

Otvoril dvere a vošli sme. Miestnosť mala tvar písmena 'L'. Za rohom sa nachádzala posteľ dosť veľká na to aby sa na nej pohodlne vyspali dvaja. Tiež tam bol veľký písací stôl do tvaru 'U' a veľká skriňa. Vysvetlil mi, že túto miestnosť využívajú len keď niekto z nich chce mať súkromie na písanie alebo skladanie hudby. Prikývla som a on odišiel.

Chlapci mali prísť až neskoro večer a tak som mala dosť času pre seba. Začala som si vybaľovať. Keď som skončila zaškvŕkalo mi v bruchu. To som sa až tak namáhala? Začudovala som sa. Ešte pred tým než si urobím niečo na jedenie som sa rozhodla osprchovať. Dala som si rýchlu sprchu a obliekla si voľné čierne tepláky, tmavosivé tričko a na to som si ešte prehodila mikinu. Zajtra si budem musieť nakúpiť nejaké fakt že chlapčenské oblečenie a ešte nejaké veci.

Vošla som do kuchyne a otvorila som chladničku. Nestačila som sa čudovať. Prázdno. Ale keď hovorím prázdno, myslím tým fakt prázdno. Nebolo tam absolútne nič. Ako keby ju práve kúpili a doniesli. Poprezerala som ešte skrinky a keď nenašla nič čo by sa dalo zjesť, rozhodla som sa ísť na nákup.

Pred odchodom som si na internete pohľadala najbližšie potraviny. PD-nim mi na účet poslal nejaké peniaze, za ktoré som si mala robiť moju 'prácu' , ktorá mala slúžiť ako zásterka pre môj pobyt v Kórei. Táto moja 'práca' pozostávala z varenia a upratovania. Taktiež som s nimi mala chodiť na tréningy, fotenia a akcie ako pomocná sila a hlavne aby som ich spoznala čo naviac.

Keď som už bola na ceste domov, zastavila som sa v lekárni, ktorú som si všimla už cestou tam. Kúpila som si nejaké prášky na prechladenie, pretože som mala pocit, že na mňa niečo lezie, a obväzy na moje prsia. Síce neboli najväčšie ale i tak ich bolo vidieť. Nebude to práve príjemné a pohodlné ale po čase si na to zvyknem. Dúfam.

Vrátila som sa domov a začala som s prípravou teraz už večere. Rozhodla som sa navariť pre všetkých, keďže som vedela, že určite budú hladní po dlhom a náročnom dni. Pripravila som všetko potrebné na prípravu palaciniek a dala som sa do práce. Palacinky boli prvé jedlo, ktoré som sa naučila variť a zatiaľ všetkým chutili. Popri práci som si pustila ich pesničky aby som trochu viac spoznala. Niektoré texty som už poznala a tak som si niekedy aj pospevovala.

Po dopečení aj poslednej palacinky som všetko poumývala a pozrela som sa na stôl. Boli tam tri taniere plné palaciniek. Z takej kopy by sa najedlo aj celé futbalové družstvo. Rozhodla som sa ich aj naservírovať. Dala som roztopiť čokoládu na sporák a začala som ich natierať džemom. Na každý tanier som dala päť, poliala ich čokoládou, nastriekala šľahačku a dozdobila ďalšou nastrúhanou čokoládou a jahodou. Takto som pripravila všetkých sedem tanierov. Zvyšné som odložila od chladničky. Prestrela som všetko na stôl a obzerala si svoje dielo. Neodolala som a musela som si urobiť fotku. Niečo som od sestry pochytila keď sa učila do školy. Študuje totiž na hotelovej akadémii.

Ako som obdivovala svoje dielo, prepadla ma únava. Vošla som do svojej izby a hodila sa na posteľ. Zabudla som aj na hlad a hneď som zaspala.

Zobudila som sa až na tresknutie vchodových dverí, hlasné rozprávanie a škvŕkanie môjho žalúdka. Spomenula som si, že som skoro celý deň nič nejedla a tak som sa vybrala do kuchyne. Vyšla som z dverí a uvidela som ako všetci stoja alebo už sedia okolo stola. Ako prvý si ma všimol vysoký chalan vo svetlej vzorovanej košeli a olivovo zelenými vlasmi. Zdrevenela som, neschopná sa pohnúť.

„Hey! You. The airport. (Hey. Ty. Letisko.) " povedal s plnými ústami a zvyškom palacinky v ruke, ktorá mierila na mňa. Vyzeralo to strašne komicky. Keby som nebola taká prekvapená asi by som sa váľala na zemi od smiechu.

Všetci sa pozreli na mňa a ja som vedela, že je to môj koniec. O niekoľko minút už všetci sedeli v obývačke a ja som stala pred nimi ako na nejakom výsluchu. Úžasné prvé stretnutie...