Let' s dream together

13. Emergency

3rd person's POV

„Ticho lebo ich zobudíš." Povedal Jin šeptom.

„Ale keď oni sú takí zlatí~" Oponoval mu Yoongi.

„To vidím aj sám, ale preto ich nemusíš zobudiť." Povzdychol si Jin a priložil si ruky na líca. /(♥˳♥)\

Ako tak pozorovali spiacu dvojicu, prechádzal okolo Hoseok. Naklonil sa cez Yoongiho a nazrel do izby. Keď uvidel tu scénu, zarazil sa. „Tcs." Bola jeho jediná reakcia. Otočil sa na päte a pokračoval do kúpeľne, z ktorej práve vychádzal Namjoon s kefkou v ústach. Aj on sa pristavil pri dvojici a nazrel dnuka.

„Hlavne ich zobuďte. Za hodinu odchádzame." Povedal a pokračoval vo svojej činnosti.

„Kam?" Opýtali sa Yoongi a Jin naraz.

„Písal manažér, že máme prísť do štúdia. Zmenila sa lokácia natáčania a keďže bude dlhšia cesta, tak chce, aby sme vyrazili čo najskôr." Len prikývli a ďalej pozorovali spiacu dvojicu, ktorá ešte nič netušila.

Ako ich tak pozorovali, Namjoon znova vystriedal Hobieho v kúpeľni. Ten sa pri izbe už ani nezastavil a pokračoval ďalej do obývačky, kde si sadol na gauč a vytiahol mobil. Onedlho sa k nemu pridal aj Namjoon.

„Ešte stále tu stojíte?" povedal, keď prechádzal okolo, výhľadom zaujatej dvojice a ani sa nezastavil. „Urobte si fotku. Vydrží dlhšie." Dodal ešte.

Ako to povedal, Jin vytiahol mobil a urobil jednu, dve, tri, päť fotiek. „Dobre, ale teraz už ich vážne treba zobudiť. Ja si vezmem týchto dvoch a ty tých hore." Yoongi len prikývol a začal pomaly zdolávať schody ku Jiminovi a Kookiemu.

Vic's POV

Cítila som ako mnou niekto jemne zatriasol. Nevšímala som si to a otočila sa na druhu stranu. No potom mnou, ten niekto, zatriasol silnejšie. Otočila som sa naspäť a pomaly otvorila oči.

Nado mnou sa skláňal Jin a milo sa usmieval. Usmiala som sa tiež a znova zatvorila oči. Hneď mnou znova zatriasol. "Hey~ Treba vstávať~"

"Hmm~" Neplánovala som vstávať ani náhodou.

"Za pol hodinku odchádzame."

"Odchádzame?" Otvorila som oči a prudko sa posadila. "Kam?"

"Joon hovoril niečo o natáčaní a zmeny miesta. Alebo také niečo." Pozdvihol plecia. "Rýchlo! Už máš len 20 minút."

Bleskovo som vyletela z postele, schmatla prvé veci čo mi prišli pod ruku a utekala do kúpeľne. Rýchlo som sa osprchovala a obliekla. Ešte umyť zuby a môžem ísť.

Schmatla som svoju tašku a mobil a vyšla pred dom. Všetci akurát nastupovali do auta. Zamkla som a nastúpila tiež.

Cesta zbehla pomerne rýchlo a potichu, keďže všetci ešte podriemkavali. Vystúpili sme pred spoločnosťou, kde išli chlapci ešte niečo vybaviť.

Pri vystupovaní som si uvedomila, že som nemala raňajky.

"Ako veľmi ma tam potrebujete?" Opýtala som sa skupiny predo mnou.

"Ani moc nie." Odpovedal mi Namjoon.

"Okay. Tak si skočím kúpiť niečo pod zub, ak to nevadí."

"Jasné." Len mávol rukou ako vstupoval do budovy. Asi sa vážne ponáhľal. Zvyšok skupiny ho len ticho nasledoval.

"Môžem sa pridať?" Poklepal ma po ramene hyung, ktorý nám robil vodiča. Viem, že sa mi predstavoval, ale keďže mám takú pamäť na mená akú mám, samozrejme, že som ho zabudla. Sorry, hyung~ >_<

"Budem len rád." Usmiala som sa naňho a vydala sa smerom ku vysnívanému jedlu.

Po ceste sme sa rozprávali o všeličom ale akonáhle sme vošli do obchodu, išli sme si každý po svojom. Vzala som si fľašu vody a prešla ku chladničke s bagetami.

Práve som sa rozhodovala, či si vezmem šunkovú alebo syrovú, keď mi pípla správa na mobile. Vytiahla som ho z vrecka a otvorila poštu.

Fľaška mi vypadla z ruky a rozbila sa na márne kúsky. Len tak som tam stála a pozerala do mobilu, keď ku mne pribehol hyung.

„Čo sa stalo? Si v poriadku?" Opýtal sa so strachom a položil mi ruku na rameno. Pozrel sa do mobilu ale nevedel, čo sa tam píše, keďže to bolo v mojom rodnom jazyku.

„M-mama... O-ona... J-je v n-nemocnici..." Dostala som po chvíľke zo seba so slzami na krajíčku.

„Neboj sa. Všetko bude v poriadku." Povedal a vyviedol ma z obchodu. „Počkaj tu chvíľu." Dodal ešte a hneď zmizol znova vo vnútri.

Stála som tam vonku sama a snažila sa zadržať slzy, ktoré sa drali na povrch. Myslela som na to, ako som nemala nikam odchádzať.

Mamka... Ona... Je to milá osoba. Chce každému len dobre. Niekedy až tak, že nedbá na svoje vlastné zdravie alebo bezpečie. Často sa stávalo, že sa pošmykla na práve pozmývanej podlahe, alebo spadla zo stoličky, keď sa snažila dostať na najvyššiu poličku v byte.

No nikdy sa nezranila až tak, že by skončila v nemocnici. Pre to som sa o ňu teraz veľmi bála.

Z mojich myšlienok ma prebrala až hyungova ruka na ramene. Pozrela som sa naňho a on sa na mňa smutne usmial.

Chytil ma za ruku a ťahal ku autu. Posadil ma na zadné sedadlo a vedľa mňa položil papierovú tašku.

Keď som sa ho spýtala kam ideme, neodpovedal len pokračoval v jazde. Cesta prebehla v príjemnom tichu.

Nakoniec auto zastavilo. Vystúpila som a neverila som vlastným očiam.

Boli sme na národnom letisku.

Znova ma chytil za ruku a niekam ťahal. Poslušne som ho nasledovala, keďže som bola ešte stále v šoku. Nakoniec ma posadil na jednu z lavičiek a nariadil mi ani sa odtiaľ nepohnúť.

Znova som poslušne prikývla a začala si obzerať budovu. Vždy ma fascinovalo, ako dokážu ľudia niečo také postaviť. Pre to som sa aj dala na takú prácu akú som sa dala.

Ako som skúmala upevnenie stropných trámov, znova sa predo mnou objavil hyung a naznačil mi, aby som ho nasledovala.

Došli sme až k jednej z odletových brán. Tam sa zastavil a otočil sa tvárou ku mne. Na perách mal milý úsmev, no vyzeral trochu smutne.

Do ruky mi vtisol pas s letenkami a povedal: „ Je to let domov. Všetko je zaplatené. PD-nim povedal, že tam môžeš ostať ako dlho potrebuješ, ale musíš sa nakoniec vrátiť. Taktiež môžeš použiť tú kartu, čo máš na náklady pre chlapcov, bez obmedzenia."

Neveriacky som pozerala raz na letenky, potom na hyunga a znova na letenky. Neverila som vlastným ušiam a očiam. Vážne ma posiela domov. Bola som taká šťastná.

Celým telom som sa naňho hodila a objala som ho. Objatie mi opätoval.

„Ďakujem, hyung." Povedala som so slzami v očiach.

„Nie je zač." Odvetil a zotrel mi neposedné slzy, ktoré nie a nie prestať. „Ale teraz už choď, lebo ti to uletí." Strčil do mňa smerom ku bráne a naširoko sa usmial. Úsmev som mu samozrejme opätovala a posledný krát zamávala na rozlúčku.

„A skoré uzdravenie tvojej mamke." Zakričal ešte na mňa.

„Odkážem." Odkričala som mu naspäť a už vážne sa vydala smerom ku lietadlu.