NEXYT

1. kapitola

Mizzy sa po tele rozhostili jemné vibrácie a nepríjemné mravčenie. Otravné prejavy sa každou minútou stupňovali, až kým sa nepostavila z teplej postele.

"Dobré ráno, Mizzy," ozval sa miestnosťou prenikavý robotický hlas Mizzinho kvantového počítača zabudovaného v stenách, "stretnutie juniorov začína vo vedľajšej hale presne o 7:30."

"Ďakujem, Darla." Hlas dievčaťa zarezonoval čipom v jej členku a tak potvrdil, že si vypočula ranné hlásenie a taktiež vypol vlnový budík, ktorý bol zodpovedný za prebúdzanie dievčaťa.

Mizzy je juniorka na Vzdelávacej a výchovnej fakulte Novej éry. Každé dievča, každý chlapec z rodiny na úrovni tu musí žiť celých šesť rokov, aby mohli po dovŕšení dvadsiateho štvrtého roku spravovať svoj život ako vzdelaní a sebestační ľudia s jasným cieľom- v tichosti slúžiť.

Postavila sa pred zabudovanú skriňu a pravou nohou ťukla do malého snímača. Pred ňou sa v mihu objavila dotyková obrazovka a opäť sa rozozvučal Darlin hlas.

"Utorok, pätnásty deň tretieho mesiaca roku štyritisíc, tisíceho roku Novej éry. Odporúčam vetru odolnú a tepelnú kombináciu oblečenia."

Mizzy potvrdila Darlin výber a drobnými krokmi odcupkala do kúpeľne. V ubytovacom komplexe má každý študent vlastnú bunku- spálňu, kúpeľňu a toaletu.

Dala si rýchlu sprchu na prebudenie a rozčesala si dlhé svetlohnedé vlasy s modrými odleskami- tie vznikli pôsobením čipu na telo. Čip vylučuje pigmenty, ktoré sa zachytávajú vo vlasoch- ich farba sa mení vekom. Ľudia sú tak jednoducho rozdelení do kategórií a každý vie, kde je jeho miesto- vo výchovných centrách pre deti, na fakultách pre mladých či v práci.

Kým sa vyteperila z kúpeľne, Darla jej už prichystala oblečenie. Mizzy sa svižne obliekla a postavila sa na malý žltý štvorec na chodbičke vedúcej priamo do výťahu. Štvorec ju s jemným pípaním skenoval- kontroloval jej zdravotný stav, fyzické zmeny a životaschopnosť.

°

Výťah ju vyviezol na ôsme poschodie. Stravovacia hala bola preplnená, keďže raňajky mali všetci naraz.

Mizzy sa postavila do jedného z mnohých radov tiahnucich sa k jedálenským displejom. Ráno sa stále cítila slabo. Každodenné vstávanie presne o 5:50 nebolo nič pre ňu.

"Miz." Ktosi ju prstom poťukal po pleci. Jemne sa trhla a otočila. Keby ju nikto nevyrušil, pravdepodobne by zaspala a zvalila sa na zem.

"Ahoj, Chandi." Usmiala sa na priateľku, ktorá bola aj jej susedkou- bývala vo vedľajšej bunke. Aby toho nebolo málo, bola zasnúbená s Dagom- starším bratom Mizzinho snúbenca Roberta.

"Máš nezvyčajne tmavé kruhy pod očami, je ti dobre?" strachovala sa.

Mizzy sa musela pousmiať nad Chandinou starostlivosťou. "Áno, som. Raňajšia prehliadka zdravia zobrazila len miernu dehydratáciu. Neboj sa."

"Zvláštne."

"Čo?"

"To isté sa stalo aj Paityn."

Mizzy sa zachichotala. "Je ešte len pol siedmej a ty už vieš všetky novinky."

"Mala by si byť rada," žmurka Chandi, "dnes budú na raňajky tvoje obľúbené jahodové točence."

Mizzy stekali slinky už len pri pomyslení na jemné, zakrútené cesto plnené jahodami. "Máš pravdu. Aspoň mám osobnú informátorku."

"Mohla by si ňou byť aj sama. Keby si bola duchom prítomná, zacítila by si jahody."

Mizzy si plesla po čele. "Ja len... Som zamyslená. O čom asi bude dnešné stretnutie juniorov? To náhodou nevieš?"

"Nie, tiež som bola prekvapená..."

"Slečny, pohnite sa," prerušil ich nervózny mladík stojaci za nimi.

Mizzy si rýchlo stúpla pred displej a zadala veľkosť porcie. Ako nápoj si vybrala čiernu obilnú kávu a vsunutím nohy s čipom do otvoru v stene potvrdila výber.

"Uži si raňajky," zakričala smerom k Chandi, ktorá už náruživo ťukala do displeja.

Mizzy sa predrala študentmi až k stolu 105. Každý zasnúbený pár má vlastný. Takto trávia milenci spoločný čas- raňajkami, obedmi a večerami. Okrem toho spolu môžu tráviť poobedňajšie voľno- to je však voliteľné.

"Dobré ránko," usmiala sa na Roberta, ktorý zrejme prišiel len pred chvíľou- jedlo mal takmer nedotknuté.

"Bré," opätoval jej úsmev.

Mizzy sa posadila oproti snúbencovi a čakala, kým k nej dorazia raňajky. O pár sekúnd sa zasunul vrch na jej polovici stola a kovové piesty k nej dopravili voňavé jedlo. Celá stravovacia hala fungovala na princípe malých výťahov vyvážajúcich jedlo z kuchyne o poschodie vyššie.

Šibla pohľadom po Robertovi. "Nevieš, o čom bude dnešné stretnutie juniorov?" Hoci je od nej Robert o rok starší, tiež patrí k juniorom. Rovnako aj Chandi a dvadsaťročný Dag. Prvé tri fakultné ročníky sú juniorské.

"Hmm? Prepáč, zamyslel som sa." Upriamil na ňu pohľad.

"Pýtala som sa... Teda... Ale nič, nechaj to tak," jemne nadvihla kútiky. Aj tak to nemá zmyslel. Robert dnes zjavne nemal chuť na konverzáciu. Nechcela na neho tlačiť.

"Dobre." Zapichol pohľad do jedla. Rozhostilo sa medzi nimi uši píliace trápne ticho, podobne, ako väčšinou.

Obzrela sa okolo. Pohľad jej padol na stôl 98, presnejšie, na chichotajúcich sa Chandi s Dagom. Prečo si oni dvaja nerozumejú tiež tak dobre? Možno je to celé jej chyba. Možno by sa mala viac snažiť.

"Ako si sa vyspal?" pokúsila sa nadviazať rozhovor.

Robert si prstami prebehol blonďavé vlasy plné tmavomodrých odleskov, ktoré jej však stále pripadali viac zelené ako modré. Možno je to tými jeho prenikavo zelenými očami. "Môže byť, a ty?"

"Tiež to ušlo." Zasmiala sa. V duchu sa modlila, aby Robert pokračoval v rozhovore. Ten sa však namiesto odpovede napil ovocného čaju.

Rozmýšľala nad tým, že by to medzi nimi bolo iné, keby Robert nebol taký tichý. Nikdy ju však nenapadlo sťažovať sa. Robert bol milý. Škrobený. Zdvorilý. Taký musí byť, keď sa chce oženiť. Slušný. Rezervovaný.

Zahnala protichodné myšlienky a namiesto toho zahryzla do točenca.

Trinásť rokov- tak dlho sú zasnúbení. Ich spojenie zariadili rodičia, no nie u každého to funguje rovnako. Vo veku od piatich do ôsmich rokov dieťaťa môžu matka a otec dohodnúť zasnúbenie alebo nechať výber na spojovacom počítači- prehodnocujúcom a párujúcom.

Ako deti si Mizzy a Robert rozumeli, všetko vyzeralo ružovo, išlo to ako po masle. Vekom sa však odcudzili, snívali o voľnosti. Obaja ale boli zodpovední a nechceli rodičom spôsobovať problémy nesúhlasom.

Ani si nevšimla, kedy Robert dojedol. "Vidíme sa na obede," povedal a vstal od stola.

"Samozrejme..." odpovedala viac sama pre seba, než pre neho.

Dopila posledné kvapky obilnej kávy, pozviechala sa od stola a pomaly kráčala smerom k dverám. Lesklé topánky jej klopkali celou cestou po dlhej chodbe až k výťahu.

× Veľmi dlho som rozmýšľala, či mám pridávať dlhšie kapitolky alebo stačia tisícky. Ako môžete vidieť- zvíťazili tisícky. Keby ste však mali veľký záujem o dvojnásobne dlhé kapitoly, môžem to ešte prehodnotiť. Dajte vedieť ❤

× Príbeh bude, podobne ako Nevyrieknuté, písaný z viacerých pohľadov (predpokladám štyri). Táto kapitola je z pohľadu Mizzy Lencostovej- hlavnej hrdinky príbehu.

× Ak máte otázky, píšte. Koniec hlásenia!

-Elizabeth ❤