Dirty Dancer /JB/

Dirty Dancer- part 10

Pohľad Ciari-

Celú noc som nemohla zaspať. Prevaľovala som sa zo strany na stranu a snažila zahnať tie odporné myšlienky, čo sa mi preháňali hlavou.

Keď som sa ráno zobudila a vedľa seba našla spiaceho Biebera, skoro som spadla z postele. Čo tu ten, do riti, robí?! Mali sme spolu večer niečo? Opäť som sa s ním vyspala? Prečo som mala v hlave totálne okno? Šokovane som na neho hľadela a usilovne sa snažila si spomenúť. Žeby som sa až tak opila? Pochybujem, nebolo mi zle od žalúdka a ani ma nebolela hlava. Tak čo potom, dočerta?!

"Dobré ráno." usmial sa rozospato, keď som sa ho snažila prekročiť. Postavila som sa na chladnú podlahu a boso prešla k oknu. Otvorila som ho a do izby prenikli teplé slnečné lúče.

"To ma ani nepozdravíš?" uškrnul sa na mňa a prešiel si prstami cez vlasy. Tie mu stáli do všetkých svetových strán a on tak vyzeral roztomilo. Odvrátila som od neho pohľad a až teraz si všimla, že som oblečená, pravdepodobne v jeho mikine a len v spodnej bielizni.

"Tak dobré ráno! Aj keď pre mňa, až tak dobré nie je!" odsekla som zaryto a v mysľi sa mi začali objavovať obrazy zo včerajšej noci. To, ako som v bare s neznámym chlapom. To, ako pozorujem Justina s černoškou. To, ako ma dvaja odporný chlapi držia pri stene a pomaly vyzliekajú...

"A to už, ako prečo?" spýtal sa Justin a postavil sa z postele. Bol komplet oblečený a až teraz mi všetko doplo. Včera sa ma snažil pred tými idiotmi zachrániť!

"No... Vieš, ďakujem za ten včerajšok." koktala som a pozerala sa všade možne, len nie na neho. Nebola som zvyknutá, niekomu byť, za čokoľvek vďačná. V podstate som nemala, ani komu. Pravdaže, ak do toho nerátam Lucy. Ozaj, Lucy. Určite sa o mňa už bude báť. Aj keď sme sa po nociach niekde túlali, vždy sme si zavolali.

"Nemáš za čo. Nečakal som to od Teba." odvetil pokojne a ja som si všimla, že sa hrabe v mobile.

"Nemohol by si mi ho požičať?" ignorovala som jeho poznámku a ukázala na mobil v jeho ruke.

Bez slova mi ho podal a ja som vyťukala Lucyno telefónne číslo. Otočila som sa chrbtom k nemu a hľadela na Londýnsku metropolu von oknom.

"Ahoj Lucy. To som ja Ciara."

"Ciara! Mám ťa zabiť, dievča?! Vieš, ako som sa strachovala! Včera si vybehla z reštaurácii ako fúria a nechala si si tam všetky veci. Vedela som, že mi nebudeš môcť zavolať, keď aj mobil, máš pri mne." kričala do mobilu Lucy. Z jej hlasu som cítila úľavu.

"Ja viem, viem. Prepáč, neboj sa. Som v poriadku."

"Z kadiaľ mi vlastne voláš?" prekvapene sa spýtala.

"Nó, hm...z Justinovho mobilu." priznala som farbu a za sebou počula jeho smiech.

"Takže z Justinovho? Nezdáš sa. Prešla si na vyšší level, hejže." podpichla ma Lucy.

"Lucy! Prestaň, jasné? Musím končiť. O chvílku som doma."

"Nemusíš sa ponáhľať. Začatú prácu treba aj dokončiť." chichotala sa a ja som podráždene zložila.

"Tá tvoja kamarátka je teda veselá kopa." uškrnul sa Justin, keď som mu podala mobil.

"Je skôr bláznivá." zavrčala som a otvorila na izbe dvere. Spolu s Justinom sme zišli dolu schodmi, až sme sa ocitli na parkete v klube. Postavila som sa za bar a kutrala niečo na jedenie.

"Môžem ti ponúknuť len niečo alkoholické. Nič iné tu vôbec nie je." skleslo som sa k nemu otočila. Sadol si na barovú stoličku a pozoroval ma.

"Hneď z rána? Sorry, ale to nie je môj štýl."

"Okej, jasné, chápem."

"Zamknime bar a môžeme sa ísť niekam naraňajkovať." navrhol.

"Ty by si sa chcel na verejnosti objaviť s kurvou?" zdvihla som obočie.

"Boha! Môžeš s tým láskavo prestať?!" nahnevane sa na mňa zamračil, keď sme vyšli z budovy von a on zamykal dvere.

"Hovorím niečo zlé?" prižmurila som oči a spolu sme prešli cez parkovisku. Vonku bolo príjemne teplo a slnečno. Na Londýn sa to vôbec nehodilo.

"Nie, hovoríš pravdu! Si štetka ako iné, to si chcela počuť?"

Nereagovala som a zdesene sa na seba pozrela. "Justin! Som len v tvojej mikine! Takto po verejnosti nemôžem chodiť!"

"Včera ti to nevadilo." ledabolo odvetil a nasadil si slnečné okuliare.

"Včera bola noc a tma ako v rohu! Teraz je jedenásť doobedu!"

"Tak poďme najprv k tebe domov. Prezlečieš sa a pôjdeme sa naraňajkovať."

"Čo máš vždy s tými raňajkami?" spýtala som sa, keď sme prechádzali cez cestu. Ľudia na mňa pozerali ako na cvoka, kvôli môjmu oblečeniu.

"Nič, len som dlho nejedol v reštaurácii."

"Si normálny? Veď včera na obed."

"Veď hovorím, že dlho." usmial sa.

Mlčala som. Neviem či to len predstieral, ale nechoval sa, ako rozmaznaná popová hviezda.