Únos

7. Bob a Charlie

Išla som do povnice. Pomaly som kráčala dole schodmi, keď v tom som začula veľmi čudný zvuk. Bol to výkrik. Ale nebol ľudský. Znelo to ako keď zamravčí naštvatá mačka, ale nie úplne tak. Bola som si ale istá, že to nabola Emma.

Išla som za zvukom. Vošla som do zadnej časti pivnice. Dvere boli pootvorené a tak som nakukla dnu. Predstavovala som si, že tam nájdem nejakých mafiánov ako mučia moju sestru, aby od nej získali nejaké informácie alebo niečo také. Ale to, čo som tam uvidela bolo ešte horšie. Pomaly som pootvorila dvere. Bolo tam veľa klietok a ozývali sa odtiaľ rôzne divné zvuky. Za dverami bolo niečo, čo mi nedovolilo otvoriť dvere viac. Vtisla som sa dnu a uvidela som, že za dverami je kopa mŕtvych mačiek. Ten zvuk bol neznesiteľný. Zakrila som si na chvíľu uši, aby som to nemusela počúvať. Vôbec som to nechápala. Tibor predal dom nejakým pašerákom?! Bola som šokovaná a totálne znechutená. Aj ten kúsok nádeje, že je v ňom ešte niečo dobré sa zrazu vyparil. Započula som ako sa dvaja muži medzi sebou dohadujú.

"Tak a čo teraz s tými mŕtvymi mačkami? Ja som vravel, že do toho nemáme ísť," ozval sa chrapľavý hlas s veľmi vtipným anglickým prízvukom.
"Máš len zbytočné obavy. Mysli na tie prachy, čo za to dostaneme. A teraz sa nesťažuj a poď mi pomôcť. Už len pichneme zopár čipov a máme po starostiach. A tých mŕtvol sa zbavovať nemusíme. Nie je to náš dom čiže aj keby mal niekto pripomienky, zvrhneme to na Tiborovu podarenú rodinku," zasmial sa ďalší. Mal oveľa príjemnejší hlas ako ten prvý.
Po chvíľke ticha sa zase ozval ten prvý: "A čo ak nám nebudú veriť. Čo potom? Hodíš to na Tibora a ten nás dá zabiť. Tak ako to urobil s tou Müllerovou a jej deckom. Čo sa vlastne s nimi stalo?"
"To nikto nevie. Ale údajne dal tú malú zabiť len preto, aby dostal otca jeho nevlastnej dcéry za mreže. Čo sa ale stalo s jej matkou to neviem." Čože?! Nie oni predsa nemôžu hovoriť o Mii. Jej mamu predsa nezabili. Zomrela na rakovinu. To mi predsa povedala mama. Ona nemohla klamať! Hovorila som si v duchu. Rozhodla som sa, že to zistím a proste sa ich spýtam. "Ako ste to mysleli?" vykríkla som, ale v zápätí som si uvedomila, že som urobila riadnu somarinu.
"Vidíš, ja som ti vravel, že sa niečo pokazí. A je to tu. Už nás odhalili. A dokonca malé decko!" vykríkol prvý tým svojím otrasným hlasom.
"Upokoj sa, Bob!" skríkol naňho druhý.
"Čo tu do pekla robíš a kto vlastne si?!" zvrieskol na mňa.
"No to by som sa mala pýtať ja vás. Ja tu totiž bývam!" vykríkla som.
"Jáj tak ty musíš byť Tiborova dcéra, nemám pravdu? Ja som Bob a toto je môj brat Charlie. A ty?" ozval sa ten s tým hrozným hlasom. Ledva som mu s tým prízvukom rozumela.
"Nevlastná dcéra!" skríkla som pohotovo. Fuj, teraz som rada, že nie je môj vlastný otec. Chvíľu som váhala, či im mám povedať svoje pravé meno, no nakoniec som sa rozhodla, že im ho poviem. "Volám sa Júlia a hľadám tu svoju sestru." povedala som im.
"Áno počul som o tvojej sestre. Smutné. No bohužiaľ ti nepomôžem. My sa tu akurát skrývame a picháme zvieratám isté čipy, ale únoscovia, to rozhodne nie sme." povedal ten druhý, zjavne Charlie.

Zrazu buchli vchodové dvere. "To je šéf," zašepkal Charlie, "musíš sa rýchlo skryť, lebo bude problém!" Naliehal na mňa. Rozbehla som sa, že vybehnem hore, ale Bob ma zastavil. Chytil ma za ruku a zavrel ma do nejakej skrine. Zamkol. Bola tam úplná tma. Nič som nevidela, ale počula som hlasy.
"Tak čo, máte to hotové?" Pýtal sa ten ich šéf veľmi povedomím hlasom. Cez malé škárku v skrini som na nich trochu videla. Áno, bol to on, rozpoznala som jeho hlas dobre. Tak o tomto sa ešte porozprávame.
"Áno je to," začal Charlie, "ale..."
"Trochu sa nám to zvrtlo." pokračoval Bob. Údajný šéf pozrel za dvere a uvidel tie mŕtvoly. "Dobre, o tomto sa náš klient nemusí dozvedieť. A o tie zajace sa postarajte lepšie. A teraz naložte tie mačky do auta!" rozkázal im a oni začali nosiť klietky vonku. Keď všetko naložili vrátili sa do pivnice a Bob odomkol skriňu.
"To bolo tesné." vydýchol si Charlie.
"No tak ja už radšej pôjdem a nebojte sa, ja vás neprezradím." Bola som už na odchode, ale spomenula som si ešte na jednu dôležitú vec. "Počkať, ešte niečo. Povedzte mi, čo sa stalo s Müllerovcami?"
"No to nie je pekný príbeh," povedal Charlie.
"Mia Müllerová bola moja kamarátka a celé tie roky od jej smrti som z jej smrti vinila svojho vlastného otca. Mama sa s ním kôli tomu rozviedla. Mám právo to vedieť," presviedčala som ich.
"Dobre, ale radšej sa posaď," povedal Bob a začal rozprávať.
"Tibor a Marek Müller boli veľmi dobrý priatelia. Rozbiehali spoločný biznis. Zakladali si pizzériu, v ktorej svojim klientom predávali drogy. Celkom sa im to darilo, až do chvíle, kedy sa o tom dozvedela Marekova žena. Marekova žena prišla na to, čo robia a vyhrážala sa Marekovi, že ak s tým neprestanú a nepriznajú sa na polícii, podá žiadosť o rozvod a odíde s Miou ďaleko a nikdy ju už neuvidí. Marek miloval svoju dcéru, a tak s tým chcel skončiť. Ale Tibor mu to nedovolil. Uniesol jeho ženu a od vtedy ju nikto nevidel. Potom zistil, že smrť Mii ako tvojej najlepšej kamarátky by mu len pomohla. Zabil ju a všetky dôkazy nastražil proti tvojmu otcovi. Marek sa potom úplne zrútil a odišiel, nikto nevie kam."
"A čo Tibor? Pokračoval v drogách?" pýtala som sa.
"To nevieme. Vieme len, že pizzériu zavreli a opustili. Ale či v tom Tibor pokračoval, to neviem."
"A Marek žije?" spýtala som sa.
"To tiež netušíme. Ale ak chceš vedieť odpoveď, spýtaj sa otca. Ak je niekto, komu by Marek o sebe niečo dal vedieť, tak je to on," ozval sa Charlie.
"Tak fajn, ďakujem za rozhovor. Teraz už radšej pôjdem. Ahojte," povedala som obaja mi miko odzdravili a ja som sa rozbehla k Martinovi.