Únos

10. Som vrah

Prebrala som sa na to, ako do mňa niekto udiera. Stál pri mne vysoký holohlavý chlap. "Tak čo, pomôžeš nám?" spýtal sa ma. Podľa hlasu to nebol ten, čo so mnou hovoril predtým, ako som zaspala. Netušila som vlastne ani koľko času prešlo, kým som spala. Vonku bolo svetlo. Zeby som spala len chvíľku a je poobede? Alebo som spala tak dlho a už je ďalšie ráno? Potrebovala som sa odtiaľ dostať a tak som povedal áno. Chytil ma a vyviedol pred dom. Tam stálo auto, do ktorého ma prinútil nastúpiť. Sedeli sme v aute asi pätnásť minút, ale pre mňa to bolo ako večnosť. Netušila som, čo odo mňa chcú, ale potrebovala som sa dostať preč, lebo som bola smädná, hladná aj unavená. Podľa toho, ako som sa cítila a ako to vyzeralo vonku som hadala, že je tak niečo okolo štvrtej poobede. Nakoniec sme prišli na opačný koniec mesta. Vystúpili sme pred panelákom a vošli sme dnu. Na spodnom poschodí bola bagetéria a zvonku bol žlto-sivý, to jediné som si všimla. Celú cestu som mala zaviazané oči, no keď auto zastavilo, rozviazali mi ich. My sme okolo bagetérie iba prešli a vyšli sme na najvyšsie siedme poschodie. Vošli sme dnu. Jeden z mužov vedľa mňa otvoril dvere do jednej izby. Nebola veľmi veľká. Bola v nej posteľ, nejaká skriňa, stôl, stolička a jedna malá skrinka. Chlap, ktorý stál vedľa mňa mi rukou naznačil aby som vošla dnu.
"Určite si unavená. Oddýchni si. Na skrinke vedľa postele máš nejaké jedlo a v skrini sú pre teba šaty. Večer pre teba prídem. A pekne sa uprav. Potom ti odpovieme na tvoje otázky," povedal a zatvoril dvere. Potom ich zamkol a odišiel. Bola som hladná a tak som všetko zjedla. Pozrela som sa do skrine, aké šaty tam sú. Čakala som nejaké staré otrhané handry, ale namiesto toho tam boli pekné, dlhé, strieborné večerné šaty. V skrinke vedľa postele som našla aj hrebeň, nejaké gumičky do vlasov, rúž a naušnice. Z druhej strany vedľa postele boli aj topánky. Obliekla som sa, učesala som si vlasy, aspoň ako-tak som sa upravila a čakala som.

Vôbec netuším, koľko času prešlo, keď prišiel znovu ten chlap, no vonku už bola tma. Predstavil sa ako Boris. Povedal mi, nech idem s ním. Zišli sme dole výťahom a vošli do bagetérie a sadli sme si ku jednému stolu. Po chvíli prišiel Tibor. Bola som naňho tak naštvaná, že som chytila vidličku, ktorá ležala na stole a zahnala som sa po ňom. Boris ma hneď chytil, vytrhol mi vidličku z ruky a posadil naspäť na stoličku. "Nechcem ti ublížiť," začal rozprávať Tibor pokojným hlasom, "ale potrebujem, aby si s nami spolupracovala. Je jeden človek, od ktoré niečo potrebujem. A on sa dnes zastaví u nás a od teba chcem, aby si ho okúzlila a očarila, aby s nami spolupracoval. Chapeš ako to myslím?" Vážne na mňa práve žmurkol. No fuj! Uvedomuje si on vôbec, že mám ešte len pätnásť? "A prečo si nenájdete niekoho iného? Prečo práve ja?" pýtala som sa. Musela som znieť dosť hystericky, no obklopovala ma taká panika, že som bola rada, že nerevem.
"Pred tebou sme už niekoho mali, ale pokúsila sa utiecť a pri snahe zastaviť ju som ju nechtiac prebodol nožom," povedal Boris a výhražne sa na mňa pozrel. Potom obidvaja vstali a o chvíľu na to vošiel dnu nízky chlap. Bol dosť starý, tučný a skaredý. V tej chvíli som si želala, aby sa stal zázrak a vtrhla sem polícia alebo niekto, hocikto, kto by ma zachránil. Boris prišiel ku mne, chytil ma za ruku a viedol k tomu chlapovi. Tibor sa s ním zatiaľ o niečom rozprával. Keď sme k nim prišli povedal len: "Tak, tu je a dúfam, že sme sa teda dohodli." Bolo jasné, že tie slová boli skôr mierené mne ako jemu. Tibor ma chytil za ruku a potiahol k tomu chlapovi. Ten sa na mňa usmial a zobral ma k autu. Z jeho auta som veľa nezachytila. Rýchko ma vtiahol dnu. Z vnútra bolo veľmi pohodlné a veľké. Nastúpil dnu a auto sa rozbehlo. Počas celej cesty mi nič nepovedal. Došli sme až k hotelu. Tam sme vystúpili a on ma zobral dnu. Jeho izba bola veľká a nádherná. Určite to bolo poriadne drahé. Pri stene mal obrovskú postel. Zhodil ma na ňu a začal sa vyzliekať. Vytiahol z vrecka nôž a odložil si ho na nočný stolík. Už si išliel ľahnúť ku mne, keď zrazu niekto zaklopal. Musel sa obliecť a ísť otvoriť. Počula som len málo, ale pochopila som, že to bol asi jeho syn, Nikolas. Chcel od neho prachy a to bolo všetko, čo som pochopila. Každopádne som mala šancu. Hneď, ako sa zatvorili dvere som chytila nôž a schovala som sa za roh. Akonáhle prišiel do izby, som naňho skočila a pichla som mu nôž do krku. Ani som nevedela ako, zrazu som stála nad mŕtvym telom chlapa. Chcela som sa rozbehnúť preč, ale niečo ma zadržiavalo. Až po chvíli som sa dokázala pohnúť. Rozbehla som sa preč. Nevedela som, kam mám ísť, ani čo z telom v hoteli. Nakoniec mi napadol otec. Išla som za ním.

Zazvonila som na zvonček. Otvoril mi Chalrie, už zase. Pozrel na mňa. "Preboha, čo sa ti stalo?" vyšlo z neho.
"Potrebujem hovoruť s otcom a rýchlo," hovorila som so slzami v očiach a ledva som lapala po dychu.
"Poď dnu," povedal Charlie.
"Šéfe, je tu vaša dcéra. A myslím, že je to vážne," povedal otcovi. Otec vstal prišiel ku mne. "Julinka, preboha, čo sa stalo?" povedal ustarostene. Mne vbehli slzy do očí. "Môžeme sa porozprávať?" vysúkala som zo seba s plačom. Celú ma striasalo od hrôzy a paniky.
"Poď so mnou," povedal. Išla som za ním do jeho pracovne. "Posaď sa, zlatko. Čo sa stalo?" pýtal sa ma.
Vlastne som ani nevedela, ako mu to povedať, no vedela som určite, že to hovorím tomu správnemu človeku. Hoci ho nemám práve najradšej. "Tibor," dostávala som zo seba, "ja, ani neviem ako, bola som pri dome v lese a bola tam nejaká žena a potom ma chytil Tibor. Potom som bola v nejakom paneláku, ani neviem, kde, ale bola tam bagetéria a potom tam prišiel taký hnusný chlap a oni ma dali jemu, lebo niečo od neho chceli a..." už som nevládala ďalej. Musela som sa nadýchnuť, aby som dokázala vysloviť to, čo sa stalo ďalej.
"Upokoj sa. Už je všetko vporiadku. Kto boli tí "oni"? Upokoj sa a pekne mi to pomaly povedz," povedal milo.
"Tibor a nejaký Boris a ešte ďalší chlapi," povedala som zúfalo.
"No jasné, že mi to hneď nedošlo," zahundral si pre seba a pokrútil hlavou.
"Potom ma ten chlap zobral k sebe do nejakého hotela," pokračovala som a z očí mi zase začali prúdom tiecť slzy, "chcel odo mňa, no..."to"...a..."
"Preboha! Ublížil ti? Julinka, spravil ti niečo?" skočil mi do reči otec.
"Nie, našťastie nestihol," odpovedala som.
Otec si vydýchol. Uľavilo sa mu, no potom sa spýtal: "Ako, nestihol?"
"No prišiel tam nejaký Nikolas, asi jeho syn a on mu išiel otvoriť a..."
"Počkaj, Nikolas? Určite? A videl ťa?" spýtal sa. To meno ho očividne zaujalo, ale mne to v tej chvíli bolo úplne jedno.
"Nie. Myslím, že o mne nevedel," povedala som a otec sa zatváril veľmi neurčito.
"No potom," začala som zase, "ten Nikolas odišiel a on sa vracal. Nechal si na stolíku nôž a ja som...spanikárila a... ja som ho..." hľadala som spôsob, ako svojmu otcovi normálne vysvetliť, že som zabila človeka, no taký spôsob asi neexistuje. Nedokázala som tú vetu dokončiť. Namiesto toho som sa rozplakala.
"Chápem," povedal otec, postavil sa vedľa mňa a pohladil ma po hlave. Keď som bola ešte malá vždy ma takto hladil, keď mi bolo smutno. "Poď, zoberiem ťa domov," povedal mi po chvíli a odviezol ma k Martinovi.