Únos

11. Výčitky

Vošla som do domu. Mama ma hneď objala a pýtala sa ma, či som v poriadku. Len som jej povedala, že hej a odišla som do izby. Šaty, ktoré som na sebe mala som roztrhala a zapálila v umývadle a osprchovala som sa. Ľahla som si spať. Keď som sa zobudila zišla som dole. Vypila som pohár vody a zobrala som si jablko a vyšla som von. Mama s ujom sedeli na terase a pili kávu. Prisadla som si k nim.
"Ahoj Julka," pozdravila ma mama milo.
"Ahoj. Asi sa idem trochu prejsť, prevetrať si hlavu," povedala som, zdvihla som sa a odišla som. Ani som nečakala na jej reakciu.

Prechádzala som parkom, a dostala som chuť na zmrzlimu. Neďaleko bola cukráreň a tak som tam zašla. Objednala som si dvojkopčekovú zmrzlinu. Už mi ju podávali keď som si uvedomila, že vo vrecku nemám peňaženku. Bola som si ale istá, že som si ju brala. Žena, ktorá mi podávala zmrzlinu sa ma spýtala, čo sa deje. Povedala som jej, že som asi stratila peňaženku. Za mnou stál nejaký chlapec. Započul, o čom sa rozprávame a ponúkol sa, že mi zmrzlinu zaplatí. Zaplatil ju a kúpil si aj on. Počkala som naňho. Išli sme sa prejsť. Jeho hlas mi bol nejaký povedomý.
"Ako sa voláš?" spýtala som sa ho.
"Nikolas. A ty?" Tú druhú vetu som ani nevnímala. Došlo mi, že je to syn toho hnusného chlapa. Uvedomila som si, že ma už dvakrát zachránil. Raz keď zazvonil a dal mi tým šancu utiecť, a teraz, keď mi zaplatil zmrzlinu. A ja som mu zabila otca! Uvedomila som si vzápätí. Asi o tom ešte nevie, lebo ak by vedel, tak by určite nebol taký milý a nesprával by sa tak veselo. Ale na druhú stranu, boli ubytovaní v hoteli. To by musel byť celú noc niekde inde, aby o tom nevedel. Začala som mať výčitky. Už sa mi tlačili slzy do očí, keď vtom vtrhol Nikolas do mojich myšlienok: "Hej, si vpohode?"
"Áno, úplne," odpovedala som pohotovo.
"Dobre, môžem vedieť tvoje meno?" spýtal sa.
"Som Júlia."
"Kam chodíš do školy? Chodíš tu?"
"Hej," odpovedala som mu neisto.
"Do ktorej triedy?" vypytoval sa ďalej.
"Do 8.A. A ty?"
"Ja do 9.B. Síce sme sa len nedávno prisťahovali, ale aj tak som ťa už mohol vidieť. Ako to, že som ťa nevidel?" čudoval sa.
"No momentálne do školy nechodím. Vieš, u nás doma je to teraz trochu komplikované. Uniesli mi sestru a máme to teraz ťažké," nevedela som, čo všetko a ako mu mám povedať a tak som povedala len toľko. Zrazu mu niekto zavolal. Nikolas zvážnel a keď dotelefonoval povedal, že musí ísť. Keď som sa ho spýtala, čo sa stalo, nepovedal nič len sa rozbehol preč. Bolo mi ho ľúto. Pobrala som sa domov. Domov som prišla so slzami v očiach. Ujo sa ma hneď pýtal, čo sa stalo. Povedala som mu, že som stretla syna toho muža, ktorého som zabila a že mi kúpil zmrzlinu. Mama ma hneď začala upokojovať, že za to nemôžem, že to bolo v sebaobrane a tak ďalej. Cítila som sa hrozne. Odišla som do izby a dlhú chvíľu som plakala do vankúša. Po čase však prišla mama a spustila: "Juli, prišiel ocko. Pozval nás na večeru a súhlasila som. Tak sa obleč, že pôjdeme." Potom sa pozrela na stôl, kde zbadaal moje učebnice a povedala: "A mohla by si sa skúsiť niečo do školy naučiť. Zajtra už vážne musíš ísť. Do konca roka ti zostáva už len mesiac, ani toľko nie."
"Fajn, pozriem si to."
"Dobre, ale poď teraz s ockom, dobre."
"Okej."

Zišla som dole a vyšla som von. Na terase sedel oco a rozprával sa s ujom.  Pred domom stálo jeho auto.
"Ideme?" spýtal sa a usmial sa na mňa. Sadli sme si do auta a on naštartoval.
"A čo bude teraz s tým mŕtvym chlapom?" spýtala sa mama.
"Nič. Neboj sa, moji ľudia sa už o to postarali," odpovedal oco a usmial sa.
"A čo s Júliou? Myslím, či sa to nebude nejak riešiť. Vieš s políciou a tak?" pýtala sa ďalej.
"Neboj sa, všetko je vybavené. Nič sa nebude riešiť. Nezaťažuj sa tým," povedal bezstarostne. "Julinka," oslovil ma, "ani ty. Ja viem, že je to ťažké, ale nemôžeš za to. Len si sa bránila. Všetko je v poriadku. Nemysli už na to, dobre?"  
"Dobre," povedala som.
Zastavil pred mojou obľúbenou pizzériou. Vošli sme dnu a objednali sme si. Zvyšok večere prebehol celkom dobre. Normálne sme sa rozprávali a mamu som počula konečne po dlhom čase smiať sa. Bola som šťastná, až do chvíle, kým som si nespomenula na Emmu. Takmer som sa rozplakala. Ešte stále som nemohla uveriť tomu, že je mŕtva. Ocovi zrazu zazvotil telefón. Odišiel o kúsok ďalej. Síce som ho nepočula, ale videla som jeho výraz. Tváril sa veľmi vážne. Keď prišiel ku, povedal nám, že musí nutne odísť a že nám všetko vysvetlí keď na to bude čas. Rozlúčil sa a odišiel.