Únos

8. Takto to nesmie skončiť!

Ráno mi zvonil mobil. Volala mi spolužiačka, Kaja. Už som sa jej dlho neozvala, a tak chcela vedieť, ako sa mám. Povedala som jej o Emme aj o všetkom, čo sa deje. Vedela som, že ona to nikomu nepovie a ona o mne vždy vedela všetko. Jedine o Bobovi a Charliem som jej nepovedala. Vedia o veľa veciach, ale pripadajú mi trochu hlúpi. Ale na pašerákov sú nejakí priateľskí. Nie som si úplne istá, či im môžem veriť. Od Kaji som sa dozvedela, že celá trieda mala stretko v meste. Už aspoň viem, prečo mi viac ako polovica spolužiakov volala v jeden deň. Je mi ľúto, že som neprišla, ale nájsť Emmu je teraz pre mňa na prvom mieste. Kaja to samozrejme pochopila. Sľúbila mi, že nikomu nič nepovie, len to, že mi uniesli sestru a veľmi sa kvôli tomu trápim, preto nechodím do školy ani s nikým von a ani sa neozývam. Vedela som, že ona to pochopí.

Sedela som v izbe u uja a rozmýšľala som. Vôbec som netušila, kde začať. Jedno som ale vedela naisto, musím Emmu rozhodne nájsť. Z mojich myšlienok ma vytrhla mama. Vošla za mnou do izby. Sadla si ku mne a spýtala sa ma: "Julka, čo si v tom dome videla? Odkedy si sa vrátila tu len sedíš, ani nevýjdeš. Čo sa tam stalo?"
"Nič mami, naozaj. Nič tam nebolo. Mala som nádej, že nájdem aspoň niečo, čo by nám pomohlo nájsť Emmku," snažila som sa ju presvedčiť, že tam nikto nebol ale veľmi to nefungovalo. Mama vie dobre rozoznať, kedy klamem.
"No, ako myslíš, keď chceš nechaj si to pre seba. Ale keď mi to budeš chcieť povedať, tak som tu pre teba, dobre?" povedala a ja som jej za to bola vďačná. Nechcela som jej ani Martinovi hovoriť o Bobovi a Charliem.
"Dobre" povedala som jej aby bola spokojná. Mama potom odišla a ja som sa ponorila späť do svojich myšlienok.

Asi po troch hodinách zízania do steny som sa rozhodla zájsť dole za ujom a mamou. Schádzala som po schodoch, keď som začula povedomí hlas. Zastavila som. Zo schodov bolo dobre vidieť do kuchyne, takže som si sadla na schod, chytila som sa zábradlia a pozerala som. Muž, ktorý sa rozprával s mamou sedel síce chrbtom ku mne, ale aj tak som ho spoznala. Bol to môj otec. Prikrčila som sa a počúvala som ich rozhovor.
"Mária, dovoľ mi ti to vysvetliť. Ja som si nebol vedomí do čoho vlastne idem a..."
"Ako si o tom nemohol vedieť? A neospravedlňuj sa mne ale skôr Julke. Ona jedina si z nás ponechavaobrovskú nádej a ona sa pre Emmu trápi najviac. Už si jej to aspoň povedal?" kričala s plačom. Nemala som z toho dobrý pocit. Martin sedel pri nich a rukami si šúchal tvár. Takto utrápeného som ho ešte nevidela. Snáď sa nestalo nič Emme.
"Nie. Ale poviem jej to, len sa s ňou musím stretnúť."
"Keď chceš je hore v izbe. Ale varujem ťa, v poslednom čase je čudná. Ozaj, nevieš náhodou komu predal Tibor náš dom?"
"Netuším. Prečo?"
"Keď sme sa sťahovali, odnášali sme veci, počuli sme niečo v pivnici. Odišli sme a Julka tam zostala. Chcela tam zostať skontrolovať dom. Keď sa vrátila správala sa čudne. Stále sedí v izbe a ani sa s nami nerozpráva. Ja len chcem vedieť, koho tam stretla." Ježis, ona si s tým neda pokoj! Dúfam, že jej nepovie pravdu.
"Ak chceš môžem za ňou zájsť. A sľubujem, že jej to poviem."
"Povieš mi čo?" zbehla som dole schodmi a pozrela som sa na nich. Už som to nemohla počúvať nechapala som ani jednej vete.
"Juli, ťažko sa mi to hovorí zlato ale, ocko mi práve povedal, že Emmka..." vtedy ju otec prerušil a požiadal ma, aby som s ním išla hore do izby a porozprávame sa. Išla som s ním a pomaly som začínala tušiť, o čo ide. Dúfala som, že sa mýlim, no všetko tomu nasvedčovalo. Každým krokom sa mi tlačilo viac a viac sĺz do očí, až mi nakoniec začali nekontrolovateľne tiecť po lícach.

Vošli sme do izby. Zatvorila som dvere a sadla som si na posteľ. "Čo je s Emmou?" spýtala som sa s plačom.
"Julka je mi to ľúto ale Emma podľa informácií, ktoré mám, zomrela," povedal. Zrazu som mala toľko otázok, no smútok a plač mi bránili hocičo povedať. Po pár minútach, v ktorých nebolo počuť nič iné ako môj plač sa konečne odhodlal a objal ma. Nebránila som sa. Uložila som sa v jeho náručí a plakala som. Cítila som sa neskutočne zúfalo a bolo mi zle.

Po hodnej chvíli strávenej plačom som sa trochu upokojila. Utrela som si slzy a nadhodila som inú tému. "Prečo si mame povedal, že nevieš, komu predal Tibor náš dom, keď to vieš?" spýtala som sa.
"Odkiaľ si zobrala, že o tom viem?" začudoval sa.
"Počula som ťa v tom dome. Bola som tam. A neboj sa, o Bobovi a Charliem nikomu nepoviem. Ale kúpil si ho ty?"
"Prispel som," povedal napokon.
"Myslela som si. Inak tí dvaja sú v pohode, ale ako pašeráci vôbec nie."
On sa len zasmial. Potom sme sa obaja na chvíľu odmlčali, no po chvíli ma začal presviedčať, aby som nič nepovedala. Sľúbila som mu, že nič nepoviem a on odišiel. Celý večer som potom preplakala. Na to, že je Emma proste mŕtva som nemohla prestať myslieť. Bolo mi to veľmi ľúto. Zajtra ale musím zájsť za otcom. Nespýtala som sa ho ešte na veľa dôležitých vecí.