Zamiloval sa.
Našiel svoju Júliu v podobe spolužiačky.
Pretože ona pri ňom mohla byť aj vtedy, keď nemal signál. Pretože sa jej mohol denne dívať do očí. Vo svojej nekonečnej paranoji som s týmto scenárom rátala, no to, čo ma skutočne zamrzelo bola skutočnosť, že ju ľúbil už dlho predtým, ako som sa rozhodla byť k nemu úprimná.
Ozvala som sa prineskoro. Nechala som ho prešmyknúť sa mi pomedzi prsty. Spravila chybu.
Možno ak by som si vlastné pocity utriedila už na začiatku, alebo aspoň o niečo skôr a začala sa podľa toho správať..
Príliš som sa bála.
Blížil sa koncert a naša konverzácia sa obmedzila výlučne na plánovanie. Niečo hlboko vo mne tušilo, že práve to, že sa ešte raz uvidíme, je jediný dôvod, prečo sa so mnou vôbec baví. A že v ten deň to bude naposledy.
Nemýlila som sa. Najhoršie však bolo, že ten deň bol tak skvelý.
Strávila som v jeho prítomnosti úžasný koncert úžasnej kapely a keďže nám pred nosom ušiel vlak, i celučkú noc. A ako sme tak sedeli na lavičke pred stanicou a hrali nejakú hlúpu slovnú hru, neverila som, že sa to vôbec deje. A nechcela som ten moment nechať odísť, pretože ma desila prázdnota, ktorá mala prísť po ňom. Keď som ho prvý a zároveň posledný raz v živote objala, zúfalo som sa pokúšala zachytiť každý aspekt tej chvíle. Od jeho vône, po nesmelo sa predierajúce prvé lúče ranného slnka, ktoré nás zahaľovali. Pretože potom zostala len tma.
