Moje meno je "30992"

1.

19. Marec 1942 Krakow Poľsko.
"Mína, nerev!" Počula som otca ako zvýšil hlas na matku. "Kúpil som jej lístok na vlak. Chceš aby vzali aj ju?" Bol nahnevaný a matkyn plač neutichal. Počula som vŕzganie podlahy. Dvere sa pootvorili. Tvárila som sa že spím no vedela som že moja matka stojí vo dverach. Počula som ako popoťahuje nosom a aj to ako s ťažka dýcha.

20. Marec 1942 Krakow Glowny (vlaková stanica) Poľsko.
"Stráž ho ako oko v hlave! Od teraz je to všetko čo máš!" Otec mi dôrazne hovoril a tlačil drevený kufor k hrudi. "S nikým sa nerozprávaj!" Ďalší príkaz venovala matka. "Toto číslo bude tvoje nové meno." Oznámil mi môj otec ktorý mi zavesil okolo krku povrazok s vysiacim papierikom na ktorom bolo číslo. Pripadala som si ako tovar v našom obchode. "Rozumela si?" Opýtala sa pre istotu matka. Prikývla som a v očiach pocítila slzy. Zvnútra má požierala prázdnota a tupá bolesť zvierala moje srdce. "Ja chcem ostať s vami." Skúšala som vyjadriť svoj názor. Predstava toho že odídem ma desila. "Je čas. Nastupuj!" Prikázal otec keď sa vlak pohol. "Rýchlo Ema!" Posúril ma a pomohol mi vyskočiť na schody s kufrom. Vlak opúšťal stanicu a vôkol bolo počuť nárek. Nárek a spev. Zmiešané pocity detí bez rodičov, na ceste do neznáma.