Moje meno je "30992"

3.

Prešli sme tri vozne na koniec vlaku. Kufor som pevne držala a kráčala bez toho aby som sa na niekoho pozrela. Vyšli sme von z posledného vozňa na malý balkónik, za ktorým sa mihali koľajnice a zachmurene počasie severného Nemecka. "Teraz vlak pribrzdí chyť sa zábradlia." Povedal Egon a uchopil má rukou okolo pásu. Chytila som sa zábradlia a vlak začal spomaľovať. "Predposledná zastávka. Ak chceš prežiť, vystúp na nej." Šeptal mi do vlasov. Otočila som k nemu svoj pohľad. "Ale ved.." začala som a Egon pomykal hlavou do strán. "Niekto neprežije. Na hraniciach ich odchytia a transportuju do táborov." Z ťažká som prehltla. "Keď vystúpim tak ma chytia." Nakoniec som zo seba dostala aspoň jednu vetu. " Je tam opustená malá trfika. Tam budeš v bezpečí ale toto si schovaj." Chytil moje číslo. "Veď pôjdeš so mnou nie?" Opýtala som sa ho keď vlak zastal. "Nie. Toto je môj vlak. Ja ho nemcom nenechám." Hrdelne sa zasmial keď lokomotíva zapiskala. " Utekaj hned ako sa objaví para bež!" Prikázal mi a jeho dotyk na mojom páse pomynul. Skočiť ? Neskočit? Trvalo to snáď len dve sekundy kým som uvidela hustú bielu paru. Primkla som k sebe viečka a skočila do prázdna, neznama a snáď krôčik k slobode. Keď som otvorila oči uvidela som len dlazennu podlahu. Pálila má brada s ktorej pomali ale isto stekala krv. Smiešne ako som mohla takto dopadnúť. Hnedý kabát bol celý od prachu. Brada krvavá aspoň že zuby mi ostali. Pousmiala som sa a ihneď vstala. Malo to byť síce nenápadne ale myslím si že ten buchot môjho dreveného kufra o dláždené nástupište prehlučil aj pískanie lokomotívy. Teda tak to pripadalo iba mne. Nikto sa za mnou neotoči. Rýchlo som sa pozviechala,držala pevne kufor a bradu. Utekala som k malému opustenú stánku na kraji nástupišťa. Dvere boli vylomene, podložené iba tehlou aby sa neotvárali. Odsunula som tehlu a nazrela dnu. Žiadny luxus. Matrac položený na zemi. Maly stolík , jedna stolička cez ktorú bol prehodeny sivý kabát s bledomodrymi zaplatami. Z vnútra mali dvere malú kovovú petlicu za ktorou bol zastrčený dlhý kliniec. Snáď tu nik nebýva. Pomyslela som si , zavrela dvere a položila kufor na zem. Snažila som sa predýchať všetky tie zážitky s poslednych troch dní. Vedela som že na vôkol zúri vojna no myslela som si že ju prečkáme ako rodina. Pred tromi dňami by som si ani nevedela predstaviť čo ma čaká. A to ubehli len tri dni. Zmetena, na mieste ktoré nepoznám. Sadla som si na matrac a hľadela na steny. Všade boli mapy Európy. Červené machule stopercentne predstavovali nemecké obsadenie Európy. Smutné ako sa narody podmaňovali jednému človeku. Kde ostala hrdosť národa? Prečo je ľahšie podľahnúť ako bojovať do posledného. Aj sused Kamil a jeho synovia Alfréd a Nikolaj vstúpili do armady. Ak by nebol ten hlúpi zákon o veku viem že by som hrdo narukovala. Pyšne by som bránila moju vlasť. Čo s toho keď je zo mňa teraz len číslo s dreveným kufrom v malej opustenej trafike. Navôkol Nemci. Sú naozaj všetci taky? Bála som sa čo i len pozrieť z maleho zamrežovaného okienka.