Moje meno je "30992"

2.

Vo vlaku sa povrávalo že je to posledný vlak. Posledný, ktorý mieri na západ. Keď sa stmievalo vrava vo vlaku utíchla. Každý sa uložil ako mohol. Spánok premohol menšie deti , sem tam bolo počuť jedno dve plakať. Bolo mi jasné že im chýbajú rodičia. Pozerala som sa z okna pri dverách a uvidela svetlá. Vlak začal prudko brzdiť. Pred nami bola ďalšia zastávka. Vozne buchotali a vydávali škriplavý zvuk. Nedokázala som  pochopiť  ako môžu v takom hluku spať. Keď vlak zastavil, počula som štekot psov. Baterkami nikto svietil dnu. Bála som sa že sú to nemecký vojaci ktorý si pre nás prišli. "Viac ich sem nevôjde." Počula som krik muža. Mal hlas ako môj otec no možno trošku hrubší. "Musíme to stihnúť do polnoci. Inak tento vlak poputuje do osvienčimu." Znepokojený ženský hlas vo mne vyvolal strach. "Rýchlejšie, rýchlejšie!" Ozvalo sa nastupišťom. Vlak sa pohol a na môj kufor si prisadol blonďavý chlapec. "Prečo nespíš?" Opytal sa ma. Nemala som dôvod nespať. Iba som nadvihla plecia. "Počul som že je to drahé." Povedal s úsmevom a potiahol moju šnúrku s číslom. Odsunula som sa a prichytila papierik s číslom mojou roku. "A ty máš kde číslo?" Opýtala som sa ho hľadiac na jeho hruď kde žiadne nevyselo. "Ja som čierny pasažier." Zasmial sa. "Nebojíš sa že ťa vyhodia z vlaku?" Moja otázka ho nezaskočila. Do široka sa usmial a prehrabol rukou svoje vlasy. "V tomto vlaku žijem 8 rokov. A ver mi že som precestoval viac ako si môžeš predstaviť." Ukazovákom mi prešiel po nose. "Kde máš rodinu?" Opýtala som sa neveriac. "Rodinu nemám. Nepotrebujem a nehľadám." Vyslovil posmešne. "Zato na teba už nejaká čaká. Čo myslíš aké to bude?" Prekrútil očami a pokračoval. "Budete sa hrať na rodinu? Každú nedeľu do kostola? Ak budeš mať šťastie pracovať nemusíš ale ak natrafíš na farmarov, budeš pre nich slúžka." Hrdelne sa zasmial. Počas celej cesty som nad tým nerozmýšľala. Kam pôjdem a kto sa o mňa postará? Snáď to budú milý ľudia. Dúfala som. "Egon nestraš ju!" Počula som ako sa ozval starší chlapec ktorý prekračoval deti a rátal ich. Egon prekrútil očami a ústami napodobňoval ako by mu oponoval. "Egon? V živote som také meno nepočula." Čudovala som sa. Egon sa postavil oproti mne, uklonil sa s jednou rukou za chrbtom a druhú mi podal. "Egon." Rázne vyslovil svoje meno. Držal moju dlaň a ja som na neho hľadela. "Teší ma 30992." Prečítal s mojej hrudi. Usmiala som sa. A možno aj začervenala. "Egon môžeš? Neviem zavrieť okno." Poprosil ho ten istý chlapec ktorý ho predtým upozorňoval. Egon sa postavil a nasledoval ho . Nechal ma tam sedieť s myšlienkami a obavami. Neuvedomovala som si vážnosť situacie. Bolo viac než isté že rodičov už neuvidím. Privrela som oči a oprela hlavu o oko. Hned ako som ucitila chlad okná stiekla mi slza po líci.

"Ema pod už." Ťahal ma otec za ruku. "Oci, oci pozri." Ukazovla som malým prstom na červeno biele šapitó. Otec ma vzal na ruky a rozbehol sa k nemu. "Nech sa páči." Podal lístky uvadzačovy. Keď sme prišli dovnútra poza plachty sa vynorili hltači ohňa, artisti, dokonca aj krotitelia zvierat. Prišiel k nám svetoznámy cirkus až z Moskvy. Neodmysliteľnou súčasťou bol aj kúzelník. Išla som si oči vypozerať nad jeho kuzlami. Všetko bolo úžasné, také iné. Fascinovalo ma snáď všetko. Dokonca aj stánok s cukrovou vatou ktorý bol ovešaný svetielkami.

"Vezmi ho. Možno tam má jedlo." Prebral má šuchot a šepot. "Zmizni od nej lebo uvidíš!" Prísny Egonov hlas prinútil otvoriť moje oči. Dvaja malý chlapci čo mohli mať tak sedem, osem rokov si robili zálusk na môj kufor. "Že sa nehanbíte!" Prísne ich napominal. Oboch vzal za ucho a potiahol ich cez celý vozeň. "Au to bolí." Kričal jeden. "Sme hladný." Vravel druhý. " V mojom vlaku sú moje pravidlá!" Prísne im povedal pred tým než sa za nimi zavreli dvere. "Egon počkaj." Kričala som na neho. Bála som sa že ich vyhodí z vlaku. Znel totiž veľmi nahnevane. "Nechaj ho!" Zachitila  ma ruka neznámej  dievčiny. "Má pravdu. A ty by si mu mala byť vďačná." Kajucne som sklopila zrak a posadila sa na kufor. Mohlo byť tak jedenásť hodín. Slnko zakrývali ťažké sivé mraky s ktorých padali kvapky dažďa. Vlak sa valil v pred ako by závodil s časom. Po pár minútach sa Egon vratil. Prešiel okolo mňa, ako by som bola vzduch. Ponáhľal sa dopredneho vozňa. "Podľa mojich výpočtov, by sme mali byť pred Holandskými hranicami." Započula som odvedla. "Nenávidím cestovanie. Keď už budem mať novú rodinu tak nikdy nepôjdem vlakom." Rozčulovalo sa čiernovlasé dievča v mojom veku. Nevyzerala že si uvedomuje prečo tak ďaleko cestuje. Ide predsa aj o jej život. Uchopila som tvár do dlaní a slzy mi stekali po tvári. Bola som nahnevaná a zronená zároveň. Pocit že už nikdy nebude nič ako pred tým ma ubijalo. "Nebuď smutna." Pocítila som dotyk na mojich vlasoch. Zodvihla som uplakanú tvár z dlaní a zapozerala na Egona ktorý pri mne čupel. "Utri si slzy, vezmi kufor a poď nenápadne za mnou." Pošepkal mi.