Moje meno je "30992"

5.

Vyschnutá kôrka mi škripala pod zubami. Ôsmi deň bol kritický. Vonku pršalo. Chlad a vlhko vklzali do malého priestoru ktorý mi bol už osem dní ukrytom. V ústach som mala ako na sahare. Hlasný buchot na plechové dvere ma vystrašil. Prestala som prežúvat a sťažka som prehltla vyschnutú kôrku. Ticho som sedela a sprimknutymi očami čakala na ortiel smrti. Započula som hlasné prasknutie a keď som otvorila oči pocítila som ostré svetlo. Videla som len siluetu. Nevedela som poriadne zaostriť. Počula som ostrú a možno ustrachanu nemčinu. Ženský hlas a ruku na mojich vlasoch. Rozkašlala som sa. Žena sa ku mne skrčila a snažila sa mi pomôcť vstať. Bez vody som tu bola asi dva dni. Premohla ma slabosť. Kolená sa mi podlomili a viečka oťaželi. Tma. Nastala tma. Prázdno, ticho a tma. Nemala som topánky a podlaha bola príjemne teplá. Mohla som sa prechádzať zo strany na stranu. Nebolo tu nič. Nekonečný priestor v ktorom som kružila. Nebola som smädná ani hladná. Cítila som teplo, pokoj ako keby už nič viac nemalo byť. Som mŕtva? Takto to je? Keď človek umrie tak je len ticho tma a nekonečný priestor na vôkol? Toto je to vykúpenie o ktorom nás učili? Prečo tu nieje nik? Nik koho by som poznala. Iba ja a temnota. Rozmýšľala som či takto skončí každý. "Šarlóta" počula som spoza tmy ako ozvenu okolo seba ktorá sa opakovala. Kto je Šarlota? Obzerala som sa vôkol no nik tam nebol. "Šarlóta" počula som jasnejšie pri uchu a pocítila som ruku na pleci. Ihneď som sa otočila. "Šarlota, aufwachen!" Ženský hlas som počula zreteľnejšie a akoby ma niekto tľapkal po líci. Pomrvila som sa. Akoby mi ruky oťaželi a nedokázala som nimi pohnúť k tvári. "Aufwachen, aufwachen.." počula som dookola. Nedokázala som otvoriť oči, ani len hlasku vydať. Hrdlo mi zovrelo a oči zvlhly. Slzy sa mi kotulali dole tvárou. Teda aspoň tak som to cítila. Onedlho som pocítila mäkký matrac ktorý sa podomnou prehol. Pohodlný paperovy vankúš obklopil moju hlavu. Ticho nastalo až po krátkom rozhovore muža a ženy. Nevidela som ich ani som im nerozumela. Ucitila som len levandulovú vôňu a štipľavú bolesť na brade. Štipalo to len chvíľku. Bolesť sa opakovala aj na mojich rukách. Len prišla na pár sekúnd a odišla. Sprevádzala ju upokojujúca vôňa levandule. Rozum sa mi zatulal až k vlaku ktorý ma sem priviezol. Rozmýšľam, či ostatný mali šťastie. Či ich v konečnej zastávke vlaku čakal Nicholas Winton, ktorý im zamával keď loď z prístavu vyplávala, berúc ich za lepším životom ktorý mi nebol súdený. Dni ubiehaly, zlievali sa mi do jedného. I keď každým dňom má moje ruky i brada štipali menej. Mala som pustené rádio. Potichučky hralo možno niekde vedľa postele. Hlásili správy. Manipulatívny, ostrý hlas sa niesol izbou. Bol rozčúlený a ostrí ako žiletka ktorá sa zaryva do kože. Komu patril? To všetci vedia. Tomu ktorý za všetko môže. Ale kto to bol? Bol naozaj taký bezcitný? Či len nepochopeny. I keď povedzme si otvorene. Ide mu o vyhladenie Európy. Vraj, ostane len čistá rasa. Už to vidím. Germani, pyšne kráčajú v uliciach a dvíhajú ruky na ostrý pozdrav ktorý zdraví vodcu ich šialenej machinerie. Takto to teda vyzeralo v mojich predstavách. Neviem to posúdiť reálne. Este som oči neotvorila. Mám strach. Možno by som už bola aj dosť silná na to aby som ich otvorila, no neviem či práve tým sa môj život neskončí.