Fall In Love

XXI.

Držala ma tu zamknutého dlhšie ako inokedy. Cítil som sa mizerne a dúfal som, že čoskoro odtiaľto budem môcť vypadnúť. Naozaj som chcel ísť za Hyungwonom a chcel som zistiť ako na tom je. Od toho dňa, čo tu búchal naposledy som o ňom nepočul. Bojím sa oňho. Mohlo sa mu niečo stať. Alebo ma navždy vyškrtol zo svojho života a nahradil ma niekým iným. Pri tej predstave ma pichlo pri srdci.

,,Zlatíčko, mamička ti pripravila tvoj obľúbený ramen," objavila sa vo dverách tá žena, ktorá sa celé dni nazývala mojou matkou. Zhnusene som na ňu pozrel. Chcel som vedieť prečo sa ku mne správa ako k nejakému domácemu zvieraťu. Som človek, nie nejaké zviera, o ktoré sa musí starať.

,,Prečo ma tu stále držíš? Neviem ako sa cítiť. Či ako vo väzení, alebo ako v klietke," zavrčal som a ona tácku s jedlom položila na menší stolík pri mojej posteli.

,,Vieš, chcela som si ťa vždy udržať doma. Chcela som z teba vychovať slušného, inteligentného a nádherného chlapca, ktorý by si našiel vhodnú priateľku. Mala som jasnú predstavu o tvojej budúcnosti, ale všetko mi to kazil fakt, že si bol závislý od Hyungwona. Nedokázal si bez neho byť ani sprostú hodinu a už si vyvádzal. Dúfala som, že keď dospeješ, zmení sa to, ale ty si s ním išiel aj na strednú. Dokonca ste si kúpili spoločný byt. Začínala som strácať nádej, že znova budeš mojim malým chlapčekom, ktorý bude mať perfektný život. Ale ešte nie je neskoro, stále ťa môžem zmeniť," na jej perách hral úsmev a jej oči žiarili šťastím. Záporne som zakrútil hlavou.

,,Nemôžeš ma už zmeniť, nedovolím ti to. Ani len nevieš ako zle som sa cítil, keď si odišla. V tedy, čo som sa ti priznal, že som gay. Zvnútra ma to ničilo, aj keď som bol rád, že som mohol zostať s Hyungwonom. Ty to možno nepochopíš, no on je moje všetko. Je ako môj kyslík, bez ktorého by som nedokázal dýchať, ako slnko, bez ktorého by som nenarástol. Ak mi ho vezmeš, zomriem. Je to ako keby si zabila vlastného syna. To čo sa stalo už nijako neovplyvníš a ani nezmeníš, musíš sa s tým iba zmieriť. Musíš ma nechať žiť svoj vlastný život a veriť mi. Veď stále som tvoj maličký Hoseokie," hlas sa mi lámal a srdce mi zvieralo. Matka na mňa pozerala so slzami v očiach a s rukou na ústach. Dlho jej to nevydržalo a ja som začul vzlyk. Po tvári jej začali tiecť slzy a klesla na kolená.

,,P-prepáč mi to, p-prepáč," šepkala a vzlykala. ,,N-nevedela som, že p-pre teba je to..a-až také hrozné," neveriacky krútila hlavou. Opatrne som ju objal a pohladkal som ju po vlasoch. Aj napriek tomu, ako sa ku mne za posledné dni správala, stále je to moja matka, ktorá ma porodila a vychovávala od detstva. ,,Ch-choď, zmizni. M-musíš ísť z-za Wonniem," vzlykala a ja som ju pustil. Nechápavo som na ňu pozrel. ,,Ch-chce odísť."
Hneď ako to vyslovila, na nič som nečakal a rozbehol som sa preč. Dúfam, že ešte nie je neskoro.