Who Killed Me!(BTS FF-m.yg) [Pozastavené]

1)

Už ako malý som chcel byť veľmi známou osobnosťou v tejto krajine.Bol to môj sen.Každý deň som si zaznamenával do notesu moje ciele a ako sa čo najrýchlejšie i najjednoduchšie stať populárnym.No to nie je a hlavne nikdy nebude také jednoduché ako v mojej fantázií.Aby sa moja osoba priblížila k môjmu snu aspoň o malé centimetre,musí túto úlohu viesť veľký kus driny a hlavne trpezlivosť.Nič sa nestane hneď ako by sme chceli.

Rodičia ma pri mojich voľbách podporovali a vkladali do mňa nádej,ktorú som nadovšetko potreboval.Veď vďaka ním som teraz tam kde som.Bez otca by som nepoznal spoločnosť,ktorá je síce namáhavá ale zas veľmi dobre platená.

A bez mami by som nedokázal vypísať ani údaje do papiera.Po týždni odoslania mojej prihlášky ma vzali do práce.Pamätám si že som vtedy bol strašne prekvapený a pustili sa mi slzy šťastia,pretože konečne som mohol pomôcť mojím rodičom k plateniu nájmu za byt a hlavne som im mohol odplatiť roky práce o moju starostlivosť keď som bol dieťaťom.Všetky peniaze,ktoré momentálne zarobím dávam im.Najskôr to nechceli odomňa  zobrať  no po mojom dlhom presvedčení ich prijali takže teraz platím všetko za nich.

Obidvaja rodičia sú práce neschopný.Otec bol silne poranený pri práci s chemikáliami a tak mu amputovali ľavú ruku.Väčšinou času stále pije a úprimne? Keď je opitý tak ho neberiem za otca.

Ako mám ho strašne rád ale keď je v tomto stave,ktorý niekedy pretrvá aj týždeň v kuse už ho neberiem za člena rodiny.....Je neznesiteľný.Dáva nám všetko za vinu.Hlavne jeho nehodu.Mama ju zasa berie samozrejme na seba i keď netuším čo má s tým spoločné.

Vždy keď to začnú rozoberať tak plače.Ja som zo začiatku vždy zaliezol do izby a zakryl som si uši rukami aby som nepočul ich vážny rozhovor.No to som bol malý.....teraz vletím normálne do miestnosti a zastávam si ju.Nepamätám si kedy sa zo mňa stalo také starostlivé stvorenie.Ale niekedy to má aj svoje následky a to buď tým že ma udrie alebo hodí po mne vecou.Už som si na to zvykol ale štve ma to,že kvôli práce nemôžem mamu ochraňovať častejšie.Viem len to,že keď pri nej nie som berie antidepresíva. Bolí ma pomyslenie na to,že moja mama berie lieky a to dokonca také,ktoré sú pre ňu až moc silné.Ale najhorší zážitok bol keď som ju videl v nemocnici kvôli tomu,že sa nimi predávkovala.Ten pohľad.Bol najhorší na svete.

Bola taká unavená,ako keby ju to z vnútra zabíjalo no na druhej strane bola zasa pokojná,ako keby bola vyrovnaná so svojím osudom.Keď ju pustili povedala že s tým prestane pritom ju niekedy zazriem ako ich berie a jednu za druhou prehĺta.Stála sa na tom závislá ako otec na alkohole.Najviac smutné je to,keď mi oco ublíži,ona sa smeje.Vtedy viem že si ich znova zobrala a ona si pri tom myslí že to na nej nevidím.Neviem čo mám robiť.

Záleží mi na oboch ale čo mám vykonať aby som ich odlúčil od ich najobľúbenejších vecí ktoré sa po čase môžu stať vražednými zbraňami?

Nedokážem nič spraviť.Len sa zamerať na prácu,aby som sa dostal na vrchol a môj šéf a aj tie bytosti v mojom príbytku boli na mňa pyšný.A ja hovorím....Dám do toho všetko.Nesklamém vás ani jedného.

,,Yoongiiiii zas nevnímaš."vytrhol ma z premýšľania Hoseok a smutne sa pri tom zatváril.Hlavu si oprel o vrch drevenej steny,ktorá nebola moc vysoká.

,,Prepáč len som sa zamy....."

,,Min Yoongi?Prosím vás príďte okamžite do mojej kancelárie."prerušil ma riaditeľ organizácie a ja som nahlas pregĺgol. Žeby som predsa len spravil niečo zle?

,,Neboj sa.Isto si nič zle nespravil."vyhŕkol nadšene Hobi ako keby mi čital myšlienky.Pozrel som sa s údivom v očiach do tých jeho a on sa na mňa povzbudivo usmial.Keď som nespravil nič zle tak na čo ma volá k sebe do kancelárie?To nedáva absolutne žiadný zmysel aby ma zavolal kvôli ničomu.

No dlhšie som neváhal a postavil som sa od svojho pracovného stola.Zvíšil som na rýchlosti krokov aby som sa dostal čo najskôr na danné miesto.Mál som strach.Bál som sa o čom bude prebiehať konverzácia,ktorá má očakavala.Bol som pred šedými dverami.Zrak som presunul na napísaný názov,ktorý patril človeku čo to tu riadi.Uchopil som do rúk kovovú klučku a opatrne otvoril dvere.

Pohľad sa mi naskytol na šéfa,ktorý sedel na svojom pohodlnom kresle a nervózne si hrýzal nechty na rukách.Akonáhle ma zbadal tak sa postavil a pristúpil ku mne.Zazrel som na jeho očiach smrť a pod nimi sa rysovali obrovské tmave kruhy od nespavosti.

,,Pán Yoongi.Už tu usilovne pracujete pomali 3 roky a ja sa nemôžem vynadívať na vašu energiu a šikovnosť na pracovisku.Preto vám ako môjmu podriadenému dávam titul šéfa tejto organizácie.Iba vy ste na túto úlohu vhodnen a dúfam,že túto spoločnosť vytiahnete vyššie ako momentálne je.''usmial sa aj keď bolo na ňom vidieť strach a ja vážne nevedel z čoho.

Stál som tam ako stĺp keďže som nevedel čo si mám o tomto všetkom pomyslieť.Bol som na jednej strane neskutočne rád ale na druhej strane sa bojím toho,že túto spoločnosť privediem na samotné dno.

Zobral mi ruku do tých svojích a začal mi ňou triasť a ja som si až teraz uvedomil že toto je realita.Než som stihol niečo povedať tak ma zatiahol za stôl a posadil ma na jeho miesto,kde okamžite predložil predomnou papiere a pero.

,,Takže tu mi to podpíšte aby som mohol dať toto všetko na vaše meno.Všetko čo tu vidíte bude patriť len vám.''ukazal na riadok a ja ako zmyslov zbavený som to podpísal.Vôbec som netušil do čoho som sa práve dostal...

V tom mu zavybroval mobil na stole.Naše pohľady sa automaticky presunuli na malé biele zariadenie.Videl som správu.

Unkown:Game over

**Annyeong ^^ Nová kapitola je na svete.Aký máte zatiaľ názor na tento príbeh?Comment alebo vote ma hrozne potešie a ďakujem každému čitateľovi,čo si nájde chvíľku a príbeh si pozrie :) Chyby opravím neskôr.**