NERD

5. kapitola- Sprosté slová

*ospravedlňujem sa za neslušné výrazy použité v texte*

,,Ja budem radšej sedieť sám," ozval sa hneď Tobias. Cenil som si, že nechce sedieť ani on v blízkosti mňa. Profesor sa naňho starostlivo pozrel a pokrútil hlavou. Už-už som si myslel, že to odvolá, no jeho pohľad upretý na mňa ma usvedčil o opaku.

,,Nathaniel, prosím ťa, prisadni si k Tobiasovi," požiadal ma a ja som sa cítil ako zhypnotizovaný. Poslušne som si vzal veci a usadil sa na drevenú stoličku vedľa Tobiasa, ktorý po mne nepríjemne zazeral. Aj so stoličkou som sa posunul čo najďalej od neho, veď nech aj on vie, že mi s ním sedieť nie je po vôli. 

Hodina prebehla rýchlo, tak ako všetky iné. Na moje prekvapenie som prišiel domov bez ujmy na zdraví. I keď som dostal od Tobiasa hubovienku za to, že som nenamietal proti presadnutiu, deň celkom ušiel. Keď sa skončilo vyučovanie, ani som nešiel na obed a namiesto toho som sa ponáhľal za mojimi hlúpymi rodičmi, ktorí túto vlnu zla spustili. Po ceste som si pripravoval, za čo všetko by som im mal vynadať. Určite za to, že im vôbec napadlo niečo také schváliť bez môjho súhlasu. Potom kvôli tomu, že mi o ničom nepovedali a nechali to na Coremovú. Jediné, čo by som im bol mohol kvitovať bola výhoda, že som už nemusel stŕpať takú sprostú triednu. Ale naozaj nič iné. Stále som musel trpieť rovnako blbého školníka, ktorý mal so mnou bohviečo v úmysle. 

Cesta cez lúku bola zdĺhavá. Aj napriek Ryanovmu nebezpečnému štýlu jazdenia do školy -tridsaťdva kilometrov za hodinu- som sa nazdával, že jeho spôsob prepravy bol výhodnejší. Sršal som zvedavosťou, či ma príde vyzvihnúť aj zajtra. Stavil by som na to, že hej. 

Domov som prišiel až za pekných pätnásť minút. Keď som si predstavil, za ako krátko som sa dostal do školy na aute, bol som definitívne rozhodnutý, že si získam Ryana na svoju stranu. Aký budem mať jednoduchý život! pomyslel som si. 

V kuchyni ma už čakala mama. No, neviem, či ma čakala, ale domyslel som si to. So zásterou zaprášenou od  múky a ignorovaním môjho náhleho príchodu ani náhodou nevyzerala, že by ma čakala, ale pre dobrý pocit som si nahováral, že tomu tak je. Nezdalo sa mi, že by sa nejak hrnula do rozhovoru, tak som začal túto dychtivú konverzáciu sám.

,,Ahoj," riekol som jej na pozdrav. Mama sa na mňa ani nepozrela a v pokoji vaľkala lieskové cesto. ,,Ahoj," zopakoval som.

,,Vitaj doma, synu," pozdravila sa strojene. 

,,Môžeš sa na mňa aspoň pozrieť, keď sa so mnou rozprávaš?!" Toto jej správanie ma úplne rozčúlilo. Mama sa afektovane zvrtla a venovala mi nepríjemný pohľad.

,,A ty mi môžeš vysvetliť tvoje dnešné správanie?!" zabľačala, až mnou myklo. Mama na mňa nikdy nezvyšovala hlas.

,,Netuším, o čom hovoríš," pokrčil som plecami a s maskou neviniatka.

,,Neklam mi, pani profesorka Coremová mi všetko prezradila," prebodla ma pohľadom a čakala na moju reakciu. Odmietal som sa podvoliť a nenarušil som priamy očný kontakt. Keď videla, že ani neseknem, začala sama. ,,Z akého dôvodu si ju bezdôvodne urážal?!" zakričala opäť. 

,,Tým, že si povedala, že som ju bezdôvodne urážal si mi dala jasne najavo, že som na to nemal dôvod, takže ak chceš vedieť dôvod, musíš sa ma inak opýtať," oboznámil som ju s psychológiu ovplyvňovania. 

,,Nevyhýbaj sa odpovedi!" snažila sama vyhnúť opraveniu sa.

,,Vnútila si mi tvoj snázor, ktorým sa odmietam ovplyvniť," zaraptal som.

,,Fajn, kvôli čomu si ju urážal?" podvolila sa. 

,,Nijak som ju neurazil," odpovedal som jednoducho.

,,Takže to, že si ju nazval obyčajná učiteľka, podľa teba nie je urážka?" zasypela.

,,Nie?" povedal som pochybovačne. ,,Veď to má k urážke blízko asi ako ja k Tobiasovi."

,,A čo tak zadebnená triedna?" Nedalo mi to a musel som sa zasmiať na vlastnom vtipe. ,,Áno, skutočne vtipné," prebodla ma pohľadom.

,,Ale tak no... Ja nemôžem za to, že je debilná."

,,Čože?! Odkedy sa ty takto vyjadruješ?! Ja som ťa takto vychovala?'' kričala s roztraseným hlasom. ,,Toto nie si ty!" nariekala bezdôvodne. Keby som bol vedel, že sa takto zloží, nepovedal by som ani slovko. ,,Tak aby si vedel," hovorila trasľavo, „od dnes dáš za každé sprosté slovo euro do pokladničky, je ti to jasné?" oboznámila ma s jej zvláštnymi metódami výchovy a opäť sa rozplakala. O tomto odstraňovaní zlozvykov som sa dočítal aj ja v istej knihe.

Kým mama nariekala, do domu vstúpil otec. Jeho vychudnuté telo by som ani nepostrehol nebyť hlasnému dupaniu, búchaniu a cvenganiu. Podobný rachot počúvame každý deň pri jeho príchode. 

,,Ahojte," pozdravil sa s úsmevom, ktorý však nahradil rozčúlený výraz hneď, keď zbadal plačúcu mamu. ,,Ty čo si jej spravil, ty chuj!" skríkol po mne a to pre mňa bola strašná podpásovka. Otec mi vynadal do chujov?! ,,Si úplne drbnutý?! Tvoja mama kvôli tebe plače! Čo za darebáka som to vychoval?!" 

,,Tri eurá do pokladničky," povedal som a on nechápal. Moji rodičia ma dneska celkom rozlúčili. Oni mi pokazili celú strednú a idú na mňa kričať kvôli tomu, že ma údajne zle vychovali?! Tak toto nie! Nahnevane som odkráčal do izby a nechal rodičov, nech si to vybavia sami.

Ruksak som si odložil vedľa postele a vytiahol si učebnice tretieho ročníka, ktoré mi boli úplne nesympatické. Možno by mi boli sympatickešie, ak by som ich získal poctivo, právom, nie nejakým rodičovským rozmarom. Ako vždy na začiatku roka aj teraz som sa rozhodol, že si ich všetky do jednej preštudujem, no to by som musel mať nejakým zázrakom pokoj od svojej mamy, ktorá ma zavolala do kuchyne. Pregúľal som očami a s nechuťou som sa vybral preč z mojej zelenej izby. Nemal som chuť sa s nimi rozprávať, tieto ich výklady mi liezli na nervy viac ako päť výkladov z biológie od Coremovej. Sadol som si za stôl a pozrel som sa na mamu, ktorá mala tvár opuchnutú od revu. Po slze však už nebolo ani chýru, ani slychu.

,,Sakra," povedal som s pohľadom upretým na ňu.

,,Čože?" zatvárila sa nechápavo. Ja som sa na ňu zaškeril s víťazoslávnym úsmevom. 

,,Len som chcel vedieť, či ešte stále platí to jednoeurodopokladničkypravidlo. Ako sa však zdá, omzrelo ťa veľmi rýchlo."