NERD

3. kapitola- Amen

Musím priznať, že keď sa Sholty urazí, je to silná káva. Nie krava, káva. I keď dalo by sa povedať, že je aj krava, ale to by bola slabá krava. Určite slabšia ako krava Emília v deň pôrodu a to je čo povedať. Nad tým by sa dalo polemizovať, veď Sholty je slabá, nie silná, ale nabudí vás ako káva, takže slabá káva s nadbytkom kofeínu. Občas sa však správa ako krava, teda nie, že by mala sklony k múkaniu alebo podobne... jednoducho je tvrdohlavá.

Trdohlavá ako krava,

nabudí vás ako káva

predávkovaná kofeínom,

že to zapijete bielym vínom.

Kto je to? Sholty

To jej musím povedať v škole. Teda, keď sa odurazí.

,,Nathaniel! Vstal si už?" Ozval sa prenikavý hlas mojej mamy z prízemia. Nikdy jej veľmi nerozumiem. Dobre vie, že by som si nikdy nedovolil meškať, ale i napriek tomu na mňa každé ráno kričí s otázkou, či som už hore. Navyše, čo by som jej mal na to povedať? Asi len niečo ako: "Nie, ešte spím, sníva sa mi o helikoptére." S taškou na pleci som zišiel dole do kuchyne, odkiaľ som si zobral desiatu. Mama sa tvárila podozrivo. Pozdvihol som ľavé obočie, rozlúčil som sa jednoduchým 'ahoj' a vybral sa do školy, ktorá je celkom ďaleko. Zvyknem tam chodiť zhora; cez lúku, ktorá sa nachádza povyše nášho domu, no tentokrát tomu bolo inak.Už-už som sa chystal odísť, keď mi v tom momente spôsobilo malý infarkt zatrúbenie špičkového renaulta parkujúceho pred našim domom. Neisto som sa pohol k autu, v ktorom som spoznal šoféra. Bol to Ryan. Nechápal som, čo tu robí. Gombíkom otvoril okno a sňal si slnečné okuliare z hlavy.

,,Naskoč," povedal s žiarivým úsmevom.

,,Myslím, že sa radšej prejdem," namietal som okamžite. Hlavou mi vírilo toľko otázok. Čo do pekla týmto sleduje? Odkiaľ vie, kde bývam?

,,Ale prosím ťa," mávol rukou. S potiacimi sa dlaňami som si otvoril predné dvere auta.

,,Čomu vďačím za tento nečakaný odvoz?" spýtal som sa prekvapene a zapútal som sa bezpečnostným pásom.

,,Veď sme kamoši, či nie?" znovu si nasadil okuliare. Ako vždy, tak aj teraz mal na sebe tradičnú mikinu, ktorú nosieval každý člen basketbalového týmu našej školy. Ryan dupol na plyn a ja som ďakoval Bohu za to, že som neraňajkoval.

,,Aké boli prázdniny?" spýtal sa ma nenútene, čím chcel pravdepodobne začať konverzáciu, no ja som sa obával, že naňho vyvrátim obsah môjho žalúdka. Keď si všimol, že dlho nič nehovorím, prekvapene sa na mňa pozrel a v tej chvíli odstúpil z vozovky a zastavil renaulta. ,,Fúha, kamoš, si nejaký bledý. Nešiel som príliš rýchlo?" V mysli mi prebehlo niekoľko sarkastických odpovedí, avšak nahlas som si neodvážil ani prdnúť. ,,Nechceš paralen, alebo niečo také?" Skoro som nezvládol túto situáciu. Vedel som, že Ryan nie je nejaký odborník, ale ponúknuť človeku s žalúdočnými problémami paralen? To bolo na mňa veľa aj v takejto chvílii. Pár sekúnd som pravidelne dýchal a pozrel som sa naňho.

,,Vieš o tom, že si šiel nepovolenou rýchlosťou?!" spýtal som sa rozzúrenejšie, ako som čakal.

,,Mrzí ma to," odpovedal a ja som na ňom videl, ako ide vyprsknúť do smiechu. Čo mu bolo na tomto do pekla vtipné? Už to nevydržal a zasmial sa. Urazene som sa naňho zahľadel.

,,No čo," ukázal obranné gesto, „veď som išiel 32 kilometrov za hodinu. Tentokrát som sa zasmial ja (i keď s dávkou irónie, ale aj tak).

,,Ak bolo toto 32 kilometrov za hodinu, tak ja som pápež."

„Amen," povedal seriózne. Ako môže niekto takto odľahčovať situáciu? Veď svet takmer prišiel o génia! 

,,No fajn, myslím, že už môžme ísť," navrhol som a snažil som sa nenadväzovať očný kontakt. Vyrazili sme a ja som sa snažil pravidelne dýchať, asi tak, ako žena pri pôrode.

,,OK, cestou sa ešte zastavíme v parku," oznámil mi náhle.

,,Prečo?" zaujímal som sa.

,,Musíme vyzdvihnúť tvojho bratranca." To bolo také neočakávané, až mi zabehlo. V tej chvíli som prestal uvažovať o Ryanovej rýchlej jazde.

,,Snáď nemyslíš Tobiasa?!" výhŕklo zo mňa.

,,Ehm... Myslím?" 

,,Mohol by si prosim ťa zastaviť?" žiadal som ho.

,,Prečo?" spýtal sa prekvapene.

,,Totižto, ja s NÍM nikam nejdem," protestoval som. Tobias ma nikdy nemal rád, niežeby som ja mal rád jeho, ale jeho nenávisť ma nehorázne ponižovala.

,,Sory, braček, ale už sa vycúvať nedá," pokrčil plecami a ukázal na park, ktorý sa nachádzal len necelých dvadsať metrov od nás. Pomaly som sa zošúchaval zo sedadla a priložil si ruku k čelu. Opäť som nahlas dýchal. Ryan prudko zabrzdil a ja som si udrel hlavu. Odrazu sa rozleteli dvere a nebyť bezpečnostného pásu by som už vyletel na Tobiasa. Spod pleca som sa naňho pozrel a odmietal si pripustiť, že budem s NÍM v jednom aute. Na moje prekvapenie sa začal smiať. 

,,A čo tu robí TENTO?" spýtal sa posmešne ešte stále smejúci sa Tobias. Vystrel som sa a prebodol som ho pohľadom. ,,A hlavne, prečo fučí ako ženská pri pôrode?" zarehlil sa.

,, Vravel som ti, že pôjdeme do školy traja," pokrčil plecami a ležérne si oprel chrbát o sedadlo.

,,To si mal rovno povedať, že pôjdeme s týmto individuom, aspoň by som sa na to psychicky pripravil," zahundral. ,,A ty čo zízaš, vypadni dozadu!" zazrel po mne. Už som mu chcel povedať niečo štipľavé, no Ryanov autoritatívny pohľad presvedčil Tobiasa, nech ide dozadu. Ešte raz ma prebodol pohľadom, zatvoril moje dvere a nasadol dozadu. Na pleci mal zakvačenú športovú tašku, do ktorej sa mu zmestilo všetko potrebné, v jeho prípade športové oblečenie na tréning a basketbalka, ktora ho vždy a všade sprevádzala.

Do školy sme prišli rýchlo. Cestou som počúval rozhovor Tobiasa a Ryana o 'nových kočkách', ktoré by mali prísť do prvého ročníka. Na parkovisku pred školou som zbadal mnohých tretiakov, ktorí čakali na príchod Ryana a Tobiasa. Bol som rád, že som nebol v ich triede. Poväčšine sa tam totižto nachádzali Tobiasovi kamaráti, ktorí ma neznášali. Ryan vypol motor a ja som sa odpásoval. Vystúpil som a zamrzol som na mieste. Priamou čiarou k nám si razil cestu Duke. Áno, ten Duke, na ktorého som vypľul rozvarené cestoviny. Tobias do mňa strčil a išiel si podať ruku s Dukom. Uľavilo sa mi, keď som si všimol, že Duke zabudol na sľúbenú nakladačku. Kývol som Ryanovi na znak vďaky a vstúpil som do školy. Nevyhol som sa návalu smradľavého dymu z cigarety a zakašľal som. Tretiaci sa rozosmiali a ja som sa ich snažil ignorovať. V triede samozrejme nikto nebol. Na stôl som si vyložil základné pomôcky a potichu som čakal na príchod ostatných študentov. Prekvapila ma Coremová, ktorá si ma zavolala do kancelárie. S pochybnosťami som sa pobral za ňou. Sadla si do jej kresla a ja som sa na ňu spýtavo pozrel.

,,S vašimi rodičmi som sa o Vás v lete rozprávala," začala. Ajaj. V mysli sa mi ukazovali rôzne scény toho, ako na mňa nadáva, toho, ako im dohovára, nech ma dajú na prevýchovu. ,,Oboznámila som ich s vašimi bravúrnymi výsledkami ohľadom všetkých testov a aj o tom, ako zvládate každé učivo, lebo už všetko poznáte. Môžte byť na vašich rodičov pyšný, Nathaniel. Vďaka nim od dnes začínate študovať v tretej B."