Krajina živočíchov

Tajomstvo Prvorodeného

** Hoci by som sa mala učiť, radšej Vám urobím radosť novou časťou :) Kisses to your asses ;* Ľúbim Vás. **

Ráno ho zobudil Alberhard a to tak, že mu oblial hlavu vodou z krčahu. Steven prekvapene vyskočil a díval sa na neho s čudným úsmevom, ktorý Alberharda tak rozčuľoval, lebo bol nečitateľný. "Raňajky sa podávajú vo vrchnej časti Archívu, tak makaj." Steven sa bez slova obliekol do tuniky, opásal sa červeným pásom a kráčal hore. Ako šli okolo Alberhardovej pracovne, všimol si schúlenú postavičku v jednom z výklenkov. Mimovoľne sa zachvel. "Kam sa dívaš? Kráčaj vpred." Steven mlčal a o chvíľu už stál pred jedálňou. Tam sa otočil a povedal: "Jej ruky majú väčšiu moc, ak sú spútané za chrbtom, majster Alberhard. Nepodceňujte ju." Mužovi sa zablyslo v očiach a zavrčal: "Ak by som sa tak nebál odlúčenia, ktoré by v mojom prípade znamenalo moju smrť, skrúcal by si sa predo mnou v silných bolestiach následkom kúzla." Stevenovi vzplanuli oči a schmatol kľučku od jedálne. Tá pod vplyvom jeho sily celá zdrevenela- hoci bola strieborná- a obrátil sa k majstrovi. "Mňa nezlomí kúzlo žiadneho podradného levharta! Zabudnite na Vaše vyhrážky, pretože sa postarám o to, aby sa hneď po mojej korunovácii uvoľnili rady vrchných členov Archívu a boli vymenené za študentov tretieho a štvrtého stupňa, pretože tí nebudú mať vlastnosti hodné Divinas! Synova smrť Vám nedáva právo zneužívať svoje právomoci na týranie dcéry alebo na ponižovanie Prvorodeného!" Alberhard Nixon stál pred ním s otvorenými ústami a výrazom strachu v očiach. Díval sa kdesi za neho a vtedy si Steven uvedomil, že dvere do jedálne boli otvorené. Obzrel sa a videl všetkých študentov, ako na neho vystrašene hľadia. Ruky mu stále blčali zeleným plameňom. Rýchlo uvoľnil mágiu a kráčal k svojmu stolu. Sadol si a mlčky jedol. Potom si všimol, že na neho stále hľadia a skríkol: "Raňajky máte pred sebou! Tak jedzte!" O chvíľu sa všetci pustili do jedla. Alberhard sedel na opačnom konci stola a bolo vidieť, že má problém udržať príbor. V Stevenovi sa búril hnev zmiešaný so stresom, no navonok pôsobil vyrovnane. Po raňajkách, keď sa jedáleň začala vyprázdňovať, ktosi položil Stevenovi ruku na rameno a požiadal ho, aby ostal na svojom mieste. Steven dvihol oči od dávno prázdneho taniera a uvidel majstra Pelligrina. "Áno, pane." odpovedal a čakal, kedy odíde aj posledný študent. "Vaša Jasnosť, uvedomujem si, že Alberhard Nixon je osina v zadku... ale to neznamená, že my ostatní Vás nemáme v úcte. Slúžim Archívu a jeho študentom už 23 rokov. Prosím, nenahraďte ma študentom tretieho alebo štvrtého stupňa." Steven vstal a povedal. "Majster Markos Pelligrini, moje slová boli príliš tvrdé a boli adresované ako vytriezvenie starému polámanému mužovi, ktorý moje narodenie spája s dôvodom smrti Dena Nixona. V skutočnosti som túto udalosť nemohol ovplyvniť a mrzí ma, čo sa stalo. Viem, že počas ochrany Sandrionu v tom mesiaci padlo 980 zvierovládcov a dodnes sa tieto miesta nezaplnili." Markos Pelligrini si vzdychol. "Vaša Jasnosť, viem, že nie Vašou vinou títo mladí ľudia zomreli, no akiste uvážite, že príčinou útoku Divinas bolo Vaše očakávané narodenie. Ak by sa Kuričnej ríši podarilo uniesť Vás, stali by ste sa mocnou zbraňou a ani naši najsilnejší študenti dohromady s nami majstrami, by sme nedokázali to, čo dokážete Vy pri objavení Animas." Steven si zahryzol do pery. Jeho otec všade rozšíril klam, že Steven ešte stále neobjavil svoju Animas, aby ho ochránil pred zvedavými pohľadmi a nútením k premene. On sám totiž zastával názor, že premieňanie sa mimo boja vedie k ješitnosti a povýšeneckosti. Každá Animas vynikala svojimi vlastnosťami a nikto nebol viac alebo menej. A to sa snažil pripomínať aj svojmu synovi, aj napriek jeho plamennej povahe, ktorý často sluhom vyhadzoval na oči, že on je posledný fénix, čo mohla byť a zároveň nemusela byť pravda, vzhľadom k tomu, že Steven neodhalil svoju Animas. Jediný, kto mohol vedieť odpoveď na túto otázku bol mŕtvy. A prekvapivo to nebola kráľovná...

20 rokov predtým...

Alberhard prišiel ku kráľovnej, aby sa ubezpečil, že jej nič nechýba. Ako novovymenovaný veľmajster Archívu mal povinnosti voči kráľovskému dvoru a tak, keď ho poverili dohľadom nad kráľovnou, nemohol odmietnuť. "Pani moja, toto nie je práve najvhodnejšia doba na čokoládovú zmrzlinu." Mladučká žena sa zasmiala. "Čakám mocné dieťa. Potrebujem veľa sily a pozri, zjedla som len dva plné poháre tejto lahôdky." Alberhardovi šklbalo kútikmi úst. Zmrzlinu im priviezli z krajiny blízko permafrostu a len čo sa tak stalo, dopyt po nej prevážil aj tie najdivokejšie očakávania. Čoskoro k nim prišiel majster z tej krajiny a ukázal im tajný recept na túto pochúťku. Odvtedy ju jedla nielen kráľovná, ktorá už 8 mesiacov očakávala narodenie svojho prvého dieťaťa, ale aj mnoho popredných predstaviteľov Sandrionu. Len deti sa ku zmrzline nesmeli ani priblížiť. Podľa nariadenia majstra Turmana, ktorý si všimol ich zvýšenú aktivitu a menšiu sústredenosť. "Nemôžem odísť, kým sa nepresvedčím, že ste obaja v poriadku." odpovedal na jej mierne zamračený pohľad. Kráľovná si povzdychla. "Alberhard. Si veľmi inteligentný človek a ja oceňujem tvoju lojalitu voči mne. Ale teraz si so Stevenom potrebujeme trochu oddýchnuť." Majster na ňu zarazene pozrel. "Som si viac ako istá, že budem mať syna. Cítim to." Alberhardova tvár skamenela, keď si uvedomil, na koho sa usmieva. Priamo za ním poskakoval jeho 22-ročný syn Den a tváril sa ako neviniatko, hoci dobre videl, kam mieri rukou. "Den Arwid Nixon! Čo tu hľadáš? V kráľovniných komnatách?!" Kráľovná sa usmiala a podala chlapcovi nedojedenú zmrzlinu. "Budeš mi veľmi chýbať, až odídeš na misiu, Den. Tvoje rozprávky nás so Stevenom vedia tak super upokojiť." Po týchto slovách Alberhard uvoľnil napäté svaly a potriasol hlavou. Den Nixon mal bujnú fantáziu a bol v Archíve považovaný za Pána príbehov. Aj majstri sa občas pristavili na nádvorí Archívu, keď začal rozprávať. Aj napriek svojej Animas, ktorá vzbudzovala strach, bol priateľskej a otvorenej povahy. A Alberhard bol na neho priam pyšný. "Ak ste teda v poriadku, ideme, dovidenia, pani moja." Kráľovná ich s úsmevom odprevadila k dverám a potom nastala noc. Noc, kedy sa všetko zmenilo...