Krajina živočíchov

Pán Sandrion

**Ďakujem, že čítate Stevenov príbeh. Pre autora nie je nič dôležitejšie ako vedomie, že jeho diela majú úspech, že možno sa stanú súčasťou niečieho života.**

Prešlo niekoľko dní a Steven odmietal vyjsť zo svojej komnaty. Viacerí sa domnievali, že je to pre Huridovo tajomné zmiznutie, iní však tvrdohlavo trvali na tom, že je to pre smrť celého druhu Hapeltales. No všetci sa mýlili. "Ahoj, Steven." Ale vošla do princovej hlavnej komnaty a dívala sa na posteľ, kde sedel jej nastávajúci. "Ahoj. Prečo si tu?" Ale si vzdychla a posadila sa vedľa neho. Jemne jej prešiel dlaňou po vlasoch. "Chýbal si mi. Preto som tu." Steven sa slabo usmial. "Nepotrebujem, aby si ma utešovala, Ale. Som studený." Ale pohla hlavou a jeho ruka dopadla na jej odhalené rameno. Ten dotyk bol elektrizujúci, no bez obvyklej vášne. "Steven... nemôžem ťa utešiť. No som tvoja snúbenica. Čoskoro si ma vezmeš a... ak s tebou nebudem teraz, hoci ma nepotrebuješ, ako mám byť po tom, keď ma budeš-" Steven ju prerušil letmým bozkom. "Mlč. No neodchádzaj. Nechcem tu byť sám...spievaj mi." Ale sa zasmiala, no potom mu stisla rameno. "Steven, čo ti mám zaspievať? Ja nie som Caleb, nemám hlas ako on." Mladík si ľahol a povedal: "Ty vieš, ktorú chcem počuť, Ale." Dievčine zružoveli líca. "Tak dobre, ale len tentokrát. Kedykoľvek sem môže niekto vojsť." Steven sa opäť letmo usmial. Ale si ľahla vedľa neho a začala spievať.

Mraky sú už preč.

Odvial ich vietor.

Dívam sa ti do tváre,

rukami hladím ťa po vlasoch.

Si tu so mnou,

tak kam chceš odchádzať?

Ostaň so mnou...

...buď mojim manželom.

Vojna ťa volá,

a ja mám strach.

Že už ťa nepocítim na svojich perách.

Že už ťa nebudem...

...držať v náručí.

Že už nepocítím

tú vášeň čo zažína pahreby,

tú lásku čo začína nápevy

rodných miest...

Ó, môj pán Sandrion,

čaká tu na teba strašlivý boj.

Ó, môj pán Sandrion,

čaká tu nepriateľ,

čo do mojich očí sype len soľ.

Štípu ma, už takmer nevidím,

štípu ma, zovri ma vo svojej dlani.

Zovri ma mocnejšie,

mám pocit že strácaš sa mi...

Nie, nechoď nikam,

ostaň doma s nami.

Nie, nechoď nikam,

veď nemôžem sa zmieriť

s myšlienkou na tvoje nehybné telo.

Nedovoľ mi spadnúť do pavučiny smútku,

dokáž svoju lásku, nie však silou bozku.

Dokáž svoju lásku, odovzdaj slová skutku.

Ukáž mi ju.

Chcem ju celú.

Nebudem mať pokoja,

len prosím nechoď na vojnu...

Len prosím... nezhas iskru v mojom oku,

len čo ťa ráno vidím pri potoku.

Obmývať si vlasy ľadom,

a potom spolu s tým chladom,

sa vrátiš ku mne do perín,

kde nie je vojna, strach či splín...

Ale prestala spievať, lebo si uvedomila, že v komnate je okrem nich dvoch ešte Caleb. Rýchlo vstala a chcela odísť, no Steven ju chytil za ruku a stiahol ju naspäť k sebe. "Caleb videl aj horšie veci ako ležať vedľa mňa krásne dievča." Ale celá očervenela a Caleb sa pred ňou len nemo uklonil. "Ak si prišiel po mňa, aby si ma odprevadil ku kráľovskému stolu, vopred ti oznamujem, že nemám záujem." Ale si vzdychla a obaja si ju prekvapene premerali. "Chápem, že nemáš náladu počúvať tie ich táraniny aj pri raňajkách, ale Steven, čoskoro odídeš a potrebuješ nabrať sily, znova v sebe objaviť mágiu... ktorú tvoj otec absorboval počas Vašej hádky." Caleb tentokrát otvorene zízal na mladučkú dievčinu pred sebou a Steven vybuchol úprimným smiechom. "Ale! Ty nie si len krásna, ale aj múdra. Veru som si ťa dobre vybral." Dievčina sa usmiala. "Poď, naraňajkuješ sa a potom sa môžeš poprechádzať po okolí a sem-tam zablúdiť rukou k tej mojej... teda... eh..." pozrela zahanbene na Caleba, no ten len ukázal na svoje stisnuté pery. A ona pochopila. Caleb nesmel hovoriť s nikým, iba princom, pretože videl veci, ktoré by mohli ohroziť princov život.

"Caleb, je ťažké nehovoriť celých 19, teraz už takmer 20 rokov?" Muž sa na Ale prívetivo usmial a pokrútil hlavou. "Mám odísť, kým sa princ pripraví?" Iba prikývol. Ale sa obrátila k Stevenovi, ktorý na ňu počas "rozhovoru" s Calebom uprene hľadel, a jemne mu stisla ruku. "Pustí ma Vaša jasnosť, tú ruku budem ešte potrebovať." Steven sa uškrnul a sadol si, takže sa dotýkali nosmi. "Si krásna takto ráno. Prečo ťa mám nechať ísť, a bez rozlúčky? Caleb, prichystaj mi oblečenie v druhej komnate." Caleb sa uklonil a odišiel. "Mám asi sekundu, kým sa nevráti..." Prešiel perami po jej spodnej pere, a zasmial sa, keď videl jej zamračený pohľad. Obsypal ju jemnými bozkami v okolí pier, a ona netrpezlivo očakávala to sladké spojenie... no namiesto toho ju iba provokoval nežnosťami, ktoré by ju za iných okolností dostávali za hranicu... "Tak už ma pobozkaj, Steven." Princ sa usmial, vošiel jej dlaňami do vlasov a jemne si ju k sebe pritiahol. "Dovidenia, pani moja." A poslal ju z komnaty. Len čo vyšla, zastavil ju strážca. "Ako je princovi?" Spýtal sa to ako normálnu otázku, no v jeho hlase jasne zneli obavy. "Princ je už úplne zdravý. Dokonca sa mu vrátil sarkazmus." Strážcovi sa nadvihli kútiky úst, bolo jasné, že sa mu uľavilo. "Odkážete princovi, že sa stretneme pred západom slnka pred mojim domom?" Strážca sa zoširoka usmial a prikývol. "Ešte jedna vec, počuli ste niekedy hovoriť Caleba?" Muž pokrútil hlavou. "A to som jeho nevlastný brat." Ale sa mu slušne poďakovala a odišla. Cestou domov premýšľala, prečo ju vždy žiada práve o túto pieseň. Stále, keď sa necíti dobre, spieva mu o Sandrione. Nikdy o tom doteraz nepremýšľala, no muselo to niečo znamenať. Mal iba 19 rokov a už musel čeliť toľkým nástrahám a zodpovednosti, ktorá zďaleka presahovala jeho schopnosti. Niežeby nebol zodpovedný, no nemal toľko skúseností s vládnutím, ako jeho otec. A v Sandrionskom paláci sa zdržiaval príliš málo, viac času venoval štúdiu v Archíve. Preto si mnohí majstri mysleli, že princ sa usiluje vyrovnať nedostatok rozumu štúdiom starodávnych manuskriptov a rukopisov svojho otca, aby sa vyvaroval jeho chybám. No v skutočnosti Steven, a nevedela to ani Tessa, niečo hľadal...